Anglicko 1518
Zbadal ju hneď ako vošla do siene. Nepoznal ju, ale okamžite v ňom rozpútala búrku. Nesmelo sa rozhliadala po sieni, zjavne nikoho nepoznala. Vycítila jeho pohľad, zdvihla k nemu oči a predviedla bezchybnú poklonu. Usmial sa a hltal ju očami, nevšímajúc si utrápený pohľad svojej manželky, ktorá sedela hneď vedľa neho. Nikdy sa netrápil tým, ako sa ona cítila. Nemohla mu dať syna, a tak hľadal inú posteľ, aby malo Anglicko následníka. Chcel veľa synov, aby sa na neho, Henricha VIII., spomínalo ako na mocného muža plného síl. Potreboval dokázať, že to nie v ňom je chyba, ale v jeho manželke, ktorej telo nie je schopné vynosiť zdravého syna.
Sieňou paláca sa rozľahli tóny ďalšej piesne. Jemná melódia pozývala dvoranov, aby si zatancovali hravé Ball del Fiore. Henrich zahnal z čela chmáry a vyskočil z vyrezávaného kresla, aby požiadal o tanec krásnu neznámu. Drobné páža mu podalo jednu z ruží, ktoré držalo v náručí a kráľ vytancoval k nesmelej dievčine. Vyčaril pred ňou tanečnú poklonu a spoza lupeňov krvavej ruže ju obdaril uhrančivým pohľadom. Dievčine sa na lícach objavila červeň a okamžite pred svojim panovníkom klesla na kolená.
„Vaše Veličenstvo..." vytisla zo seba v rozpakoch a pohľad jej zablúdil ku kráľovnej Kataríne.
Henrich zachytil smer jej pohľadu a pobavene sa usmial.
„Som kráľ a vzdávam úctu krásnej žene. Na tom nie je predsa nič zlé, milady."
Usmiala sa. Nemohla mu protirečiť, ale cítila sa hrozne. Kráľovnin pohľad bol plný bolesti a ona nechcela byť jej príčinou.
„Zatancujeme si..." povedal kráľ a nastavil rameno, aby ju odviedol na parket. Tancovala ladne, akoby sa vznášala nad zemou a jej ruka ho tak hriala v dlani.
„Nepredstavila si sa mi..." slová, ktoré chcel pôvodne vysloviť ako výčitku, vyzneli ako prosba.
„Som Magdaléna z Yorku, môj pane," vyslovila potichu a pôvabne sklonila hlavu.
„Nemôžem byť šťastnejší ako v tejto chvíli, že som ťa spoznal, krásna Magdaléna," zašepkal s perami až príliš blízko jej rozhorúčenej tváre.
Tanec skončil. Magdaléna horela v tvári. Nebola si istá či je to spôsobené tancom, alebo rozpakmi, ktoré v nej vyvolalo stretnutie s kráľom.
„Prosím Vás o dovolenie odísť, Vaše Veličenstvo. Som unavená z dnešného cestovania,"otočila sa na neho s prosbou. Potrebovala sa čo najskôr vzdialiť a uniknúť tak všetkej pozornosti, ktorú na seba pritiahla.
„Moja spoločnosť ti nie je príjemná?" spýtal sa, nadvihnúc obočie a ju priamo položená otázka na okamih zneistela.
„Nie to vôbec nie, môj pane. Celý deň som sa sem však trmácala z Yorku a môj koč nie je ani trochu pohodlný," namietla. Dúfala, že jemným úsmevom všetko napraví. Nechcela a ani nemohla uraziť kráľa.
„Choď si oddýchnuť, ale buď pripravená na to, že sa ešte stretneme," usmial sa na ňu a belostnú rúčku, ktorú nezdobil ani jeden prsteň, pozdvihol k perám.
Magdaléna sa zachvela. Bozk, ktorý mal byť prejavom zdvorilosti a pery džentlmena sa mali sotva dotknúť ženskej pokožky, zotrvali na jej koži omnoho dlhšie ako bolo vhodné. Hlas sa jej triasol, keď sa zmohla na odpoveď:
„Určite sa uvidíme, pane. Bude mi cťou," poklonila sa a rýchlo vykročila zo siene, sprevádzaná utrápeným a opovržlivým pohľadom Kataríny Aragónskej.
***
Dvere komnaty sa za ňou zatvorili a ona unavene dosadla na posteľ. Hlasno si povzdychla. Nevedela čo si má myslieť o kráľovom správaní. Počula už nejaké reči o tom, že žiadna žena neunikne jeho pohľadu, ale to, že jej tak okato prejavoval svoj záujem, nečakala.
Hrozné bolo, že ho nemohla odmietnuť, pretože potom by jej život na dvore nemal žiadnu budúcnosť. Najhoršie však bolo to, že jeho záujem jej srdce rýchlejšie rozbúchal a po tele rozlieval zvláštny hrejivý pocit. Zahľadela sa na svoju ruku a prstami prešla po mieste, ktorého sa dotkli kráľove pery. Znovu si hlasno povzdychla. Nevšimla si komornú Mary, ktorá vyčkávala, aby mohla pani odstrojiť.
„Niečo nie je v poriadku, pani?" spýtala sa ustarostene a podišla k posteli. Magdaléna sa strhla, náhle vyslobodená zo sladkých úvah a pozrela prekvapenými očami na Mary. Vzápätí sa spamätala, nadobudla stratenú istotu a pokojným hlasom prehovorila:
„Všetko je v najlepšom poriadku, Mary. Teraz ma prichystaj na spánok," rozkázala a zložila si z vlasov čepiec.
Slúžka jej rozšnurovala živôtik a rozviazala šnúrky na sukni. Šaty úhľadne uložila k ostatným do truhlice a namiesto jemnej batistovej košieľky jej podala jemnú plátennú nočnú košeľu. Potom jej rozplietla svetlé vlasy a dôkladne ich prečesala.
Magdaléna vkĺzla do postele. Po celý čas myslela na kráľa. Unikalo jej Maryne veselé štebotanie a na otázky, ako dopadol prvý večer na kráľovskom dvore, koľkokrát tancovala s kráľom a či jej niekto padol do oka, sa iba tajomne usmievala. Nepostrehla ani, kedy Mary stíchla a hľadela si iba svojej roboty.
„Budete ma ešte potrebovať, pani?" spýtala sa slúžka, keď ju prikryla jemnou perinou.
„Už môžeš ísť. Dobrú noc, Mary. A nezabudni, zajtra vstávame skoro. Musím sa pripraviť na stretnutie s kráľovnou." Aj s kráľom, dodala v duchu.
Mary sa vzdialila a Magdaléna sfúkla sviečku pri posteli. Miestnosť zahalila tma, ale ona aj po dlhej chvíli nemohla nájsť pokoj. Keď mala oči otvorené, spánok neprichádzal, keď ich však zavrela, videla kráľovu tvár...
***
Slnko ešte len vychádzalo spoza obzoru, keď otvorila oči. Pretrela si ich opakom dlane a zavolala na slúžku. Mary už istotne bola hore dlhšie, pretože hneď pribehla, prichystala jej šaty zo sýto modrého zamatu olemované striebornou stuhou , do vlasov perlovú čelenku a modrý priesvitný závoj. Keďže nebola vydatá, nemusela nosiť vlasy pokryté čepcom. Keď bola celkom oblečená, Mary jej priniesla raňajky a položila ich na stôl pod oknom. Pohľad na čerstvé syry, nadýchaný chlieb, maslo, med, šunku a ovocie bol vábivý, ale Magdaléna nebola schopná dostať do svojho žalúdka ani sústo. Bála sa stretnutia s kráľovnou. Včera videla, ako tancuje s kráľom a určite jej neušli ani pohľady, ktorými ju častoval.
"Mali by ste niečo zjesť, pani moja. Nie je dobré začínať deň s prázdnym žalúdkom," prihovorila sa jej starostlivo Mary a Magdaléna napokon súhlasne prikývla. Vzala do ruky krajec chleba a natrela ho čerstvým voňavým maslom. Chystala sa nabrať na lyžicu trochu medu, keď ju vyrušilo rázne zaklopanie.
„Vstúpte!" ozvala sa Magdaléna a snažila sa, aby jej hlas pôsobil vyrovnane a isto. Chlieb položila na cínový podnos a uhladiac si šaty, vstala od stola.
Do komnaty vošiel kráľovský sluha.
„Mám pre vás pozvanie od Jej Veličenstva, aby ste sa dostavili do Jej komnát dnes dopoludnia. Mali by ste vedieť, že kráľovná vyžaduje od dvorných dám včasnosť, nábožnosť a cudnosť," povedal s dôrazom na posledné slová. Magdaléna sa strhla. Bol to jej prvý deň na dvore a bola si takmer istá, že kráľovná ju už teraz nenávidí.
„Odkážte Jej Veličenstvu, že sa na naše stretnutie veľmi teším." Na tvári vyčarila pôvabný úsmev, aby sluhovi dokázala, že jej svedomie je absolútne čisté, a že nie je nič čoho by sa obávala. Koniec koncov to bola pravda. S kráľom iba tancovala a to nie je hriech.
***
Pokľakla pred kráľovnou. Katarína sa postavila a podišla k nej. Tvárila sa ľahostajne, ale v jej vnútri to vrelo. Podala Magdaléne ruku a tá ju úctivo pobozkala na masívny prsteň, ktorý zdobila tudorovská ruža. Nestretli sa v kráľovniných komnatách, tak ako si Magdaléna myslela, ale dlhej arkierovej chodbe.
„Viete, čo vyžadujem od svojich dvorných dám Magdaléna Ledfordová?" spýtala sa kráľovná a v tmavých očiach jej blčala nenávisť.
Magdaléna naprázdno preglgla. Potom prikývla, pozbierala všetku odvahu a pozrela sa kráľovnej do očí:
„Včasnosť, nábožnosť a cudnosť..." hlas mala pevný a povedala to bez jediného zaváhania.
„Možno si predsa budeme rozumieť, lady Magdaléna. Teraz choďte! Dopoludnia vám dávam voľno, prezrite si palác, zvykajte si na nové prostredie, ale pred obedom vás očakávam vo svojich komnatách." Hneď ako to dopovedala, zvrtla sa na odchod.
Magdaléna stále kľačala na zemi a sledovala kráľovnú, ako odchádza preč. Čierny závoj sa spúšťal z hranatého anglického čepca a splýval s čiernou sukňou z ťažkého brokátu. Jej šaty vôbec nezodpovedali predpisom najnovšej módy. Možno, keby sa pekne upravila, kráľ by po nej stále túžil. Kráľovná nebola škaredá, len črty tváre mala utrápené a strhané. Napriek tomu sa v nich zračila ušľachtilosť a gracióznosť.
Neuvedomila si, že ešte stále kľačí na dlážke. Až kým jej na plece nedopadla veľká ruka.
„V paláci je aj kaplnka, kde sa môžeš venovať skorej rannej modlitbe, Magdaléna."
Keď začula ten zamatový hlas, prekvapene obrátila tvár. Stál za ňou Henrich a pobavene sa usmieval. Úsmev jeho tvári pristal, takisto ako strnisko a starostlivo upravená briadka.
„Zľakla som sa vás Vaše Veličenstvo," zašepkala a pobozkala mu prsteň na pravej ruke.
„Hádam nevyzerám až tak hrôzostrašne? Ak áno, ospravedlňujem sa. Komorníka dám zbičovať ešte dnes s tým, že neplnením práce desí nevinné devy," zasmial sa a pomohol jej vstať. „Čo by si povedala na krátku prechádzku, Magdaléna? Záhrada v tomto čase je čarovná a ty si ešte nemala možnosť spoznať jej krásy," nastavil ruku a ona do nej vložila svoju malú rúčku. Znelo to ako rozkaz a ona si nedovolila mu odporovať. Spolu vykročili po chodbe. Zvuk ich krokov sa odrážal od vysokých múrov Hampton Courtu.
„Vedel som, že sa stretneme, Magdaléna, ale tak skoro som to nečakal. Môžem ďakovať Bohu, že mi ťa postavil do cesty. Akoby vedel, že celú noc som túžil uvidieť ťa." Palcom nežne prešiel po jej ruke a usmial sa na ňu. Nie však úsmevom priateľa, či gantlemana. Bol to úsmev zvodcu...
***
Zastali na konci aleje. Bol máj, stromy krásne kvitli a záhrada kypela životom.
„Je to tu naozaj krásne. Mali ste pravdu, pane, toto som musela vidieť." Magdaléna sa trochu uvoľnila a otočila sa ku kráľovi. Možno to bolo tým, že nikde nablízku nebola Katarína, ani iné oči, ktoré by ju pohľadom posielali do samotného pekla.
„Ja vždy hovorím pravdu, Magdaléna, to si zapamätaj. Keď poviem, že je niečo krásne, myslím to vážne," nadvihol jeden kútik úst a prstom jej ľahúčko prešiel po líci. Magdaléna sklopila zrak a pootočila tvár, aby zo seba striasla kráľove prsty. On sa však nedal odradiť. Pred sebou videl jasný cieľ a bol rozhodnutý ísť za ním. Rukou jej chytil bradu a obrátil jej tvár k sebe.
„Zaujala si ma Magdaléna, hneď ako si vošla večer do siene. Zažala si vo mne oheň. Celú noc prudko horel a teraz je ešte silnejší," sklonil hlavu a perami jej jemne prešiel po líci. Magdaléna sa zachvela. Nechcela mu podľahnúť, nechcela dávať Kataríne dôvod k nenávisti. Odtiahla sa a vykročila pár krokov dopredu, aby aspoň na chvíľu medzi nimi udržala odstup.
„Ako sa darí vašej dcére, pane?" spýtala sa, aby ho doviedla k iným myšlienkam.
„Mária je krásne dieťa. Je zdravá, už má dva roky. Ľúbim ju z celého srdca, ale má jednu chybu..." spravil pauzu a zachytil otázku v Magdaléniných očiach, „ Nie je chlapec. Žena nemôže vládnuť."
„Je predsa legálna následníčka. A napokon žena už raz Anglicku vládla a svet sa nezrútil,",pokrčila plecami, aby odľahčila ťaživú atmosféru. Neuvedomila si, že zhovárať sa s kráľom o politických záležitostiach žene neprináleží. Zvlášť, ak je rovnako bezvýznamná ako ona.
„Svet sa síce nezrútil, moja drahá, ale Anglicko sa zmietalo v občianskej vojne takmer dvadsať rokov," zasmial sa a v jeho hlase sa objavil náznak sarkazmu.
Na to Magdaléna nemala argumenty. Nič nepovedala, iba kráčala a v prstoch stískala koniec širokého rukáva.
Magdaléna sa obzrela. Boli už pekný kus za alejou . Zámok bol v nedohľadne.
„Mali by sme sa vrátiť," vedela, že aj tak sa nebude riadiť, tým čo chce ona, ale za pokus to stálo. Obávala sa, aby sa opäť neocitli v podobne zbližujúcej situácii ako pred chvíľou.
„Poďme! Mám nejaké povinnosti, musím sa vrátiť," prekvapivo súhlasil a spoločne vykročili späť k zámku.
Tentokrát cesta ubehla rýchlejšie.Zastavili sa pred vchodom do bočného krídla paláca.
„Musím ťa opustiť, aj keď to robím veľmi nerád. Hráš karty?" spýtal sa a ruku jej položil na rameno. To dôverné gesto ju mierne znepokojilo a prelialo jej telom vlnu tepla, ale nadala to nijako najavo.
„Veľmi rada. A musím povedať, že aj dobre. Vyrovnám sa väčšine mužov. Trúfa si Jeho Veličenstvo na hru so mnou?" spýtala sa a vôbec si neuvedomila, že s ním flirtuje.
Kráľ sa od srdca zasmial.
„Niekedy si dohodneme súkromnú partiu, Magdaléna. Už sa neviem dočkať," chytil jej ruku a vtisol na ňu nežný bozk. Potom sa uklonil a stratil sa vo vnútri.
Magdaléna pocítila zamrazenie na šiji. Cítila to vždy, keď ju niekto pozoroval. Obzrela sa, ale nikto tam nebol. Potom jej však oči zablúdili k oknám na poschodí. Pohľadom plným odporu si ju premeriavala kráľovná.