Manual of Camp Leader

16. Schovávačka pre vyvolených

„Ani tebe ten zlý policajt ktovieako nejde!" poznamenala som, zatiaľ čo som si cez hlavu prevliekala fialovú mikinu.

„Dobre! Hráme len jedno kolo!" Afro hovoril najtichšie, ako som ho kedy počula. Boli sme v hlúčiku pri bazéne. Všetci animátori, Jordan, chatka starších dievčat a takmer všetci z väčších chlapcov, až na Jakuba, ktorý už stihol zaspať. Schovávačka bola očividne záležitosť, ktorej sa všetci chceli zúčastniť, dokonca aj Jordan a Sedie, no asi to bolo spôsobené alkoholom. Kika sa škerila ako malé decko. Ak ju tu teraz nezvalí, tak sa jej pokloním.

„Hráme len medzi hornými chatami, na parkovisku a okolo tejto strany budovy." Afro mával baterkou do tmy. „Nikto nepôjde k bazénu, do lesa ani za ihrisko, jasné? A hlavne nikoho ďalšieho nezobuďte! Toto je len medzi nami!" Tušila som, že aj on už mal čosi vypité, hoci dnes bol dievčenský večer. Snažila som sa však nebyť pokrytecká, každý niečo mal.

Všetci sprisahanecky prikyvovali hlavami.

„Posledný, koho nikto nenájde nemusí ísť zajtra na rozcvičku!" dodal Tejo veselým šepotom.

„Kto chce počítať?" opýtala sa Godži. Šepkanie jej vôbec nešlo. S Jordan sa škerili ako malé deti a v tme sa na seba tisli ako to robili aj Lea s Kajou. Ako vystrašené no nadšené malé dievčatá. Lenka s Nikolou sa držali za ruky a vyzerali, že to berú veľmi vážne.

„Ja chcem!" Veronikina ruky vyletela do vzduchu. V bledomodrom pyžame a sivej mikine, s dlhými blond vlasmi vyzerala ako duch. Nedalo mi nepomyslieť si, že ona je na počítanie dokonalá, pretože ako jedná z deciek bola natoľko čistá duša, že nebude podvádzať a prehnane excentrickému správaniu mojich kolegýň nebude prisudzovať iný význam, než len že sú šťastné a veselé animátorky tešiace sa z hry.

„Napočítaš do tridsať a potom nás môžeš ísť hľadať, hej? Tak ako sme sa dohodli, nikto nepôjde ďalej! A každý koho nájde ide potichu a bez rečí spať!" dohovoril a všetky deti zase oduševnene prikyvovali. Tvárili sa veľmi vážne, až sa mi z toho chcelo smiať. No určitým spôsobom som chápala, že si teraz asi pripadajú dôležito, keďže majú „špeciálny program" navyše so všetkými animátormi aj zdravotníčkou.

„Štart!" to slovo bolo ako výstrel. Veronika si zakryla tvár rukami a začala počítať. Všetci sa rozpŕchli do strán ako lovná zver. Ja sama som sa rozbehla do tmy. Naozaj som sa bála. A veľmi som sa chcela skryť tak, aby ma nenašla. V čierňave bol počuť Godžin chichot. Obzrela som sa tým smerom, nespozorujúc nič, len pohyb tieňov. Zakopla som a s potlačeným zapišťaním som cítila, ako padám tvárou dole, no stihla som pred seba vystrieť ruky, ktoré stlmili celkový dopad.

„Doriti!" zahrešila som a baterkou som si zasvietila na oškretú dlaň. Fajn, teraz už budem mať leukoplasty na oboch.

„Daj si päť!" zasmial sa Erik z tmy a zablikal mi baterkou. Sedel v rohu pod drevenou verandou jednej z chatiek. Keby som naňho nezasvietila, ani si ho nevšimnem.

„Schovaný neschovaný, idem!" Veronika pochopiteľne nezakričala, ale v čiernom tichu bol aj jej normálny hlas hlučný. A to bola naozaj ako taký malý dvanásťročný duch. Aj bez baterky sa ju nedalo prehliadnuť. Spanikárila som a vtisla som sa pod verandu k Erikovi. Obaja sme mali kolená pritiahnuté k brade a bez dychu sme načúvali tichým krokom v tráve. Ako sa približovali, natisli sme sa ešte viac do rohu. Teniska vedľa tenisky, koleno vedľa kolena, ramená bok po boku. Lúč baterky prešiel po trávniku tesne okolo nás.

„Mám ťa!" zvolala šepotom kdesi napravo od chaty, pod ktorej verandou sme sa skrývali a chlapčenský hlas zamumlal čosi nespokojné. Kroky sa zase vzdialili, až ich nebolo počuť. Usúdila som, že Veronika zišla k parkovisku.