Manual of Camp Leader

5. Bolestivé začiatky

„Pred každým jedlom si umyjeme ruky." Chlapec menom Riško čítal pravidlo číslo päť. Už bol v polovici, vďakabohu. Uvažovala som, či som jediná, ktorej trhá uši ako príšerne ráčkuje. Jeho krstné meno mu rozhodne nepomáhalo. Niektoré z detí už prejavom na pódiu nevenovali pozornosť a šuškali si medzi sebou, za čo ich Kika napomínala. Vôbec som sa im nedivila. Mne samej sa ťažko udržiavalo plné vedomie, keďže som bola príšerne hladná a vonku bolo stále strašne horúco a to som na rozdiel od detí bola krytá strieškou pódia. Obzerala som si ich podobne okato a neslušne, ako to robili oni s nami. Za poslednú pol hodinu sa dozvedeli- a nielen oni, ale aj ja, keďže som nebola na tom ich slávnom školení-, že budú rozdelení do štyroch tímov, že Kiwi a Afro sú ich hlavní vedúci a že ak by ich niečo bolelo, Jordan a jej lekárnička je tu vždy pre nich, nech už to znamená čokoľvek. Okrem toho som si vypočula úvod o tom, kedy sa chodí do jedálne, čo bolo mimochodom to najdôležitejšie z celej tejto poondiatej úvodnej prednášky. Hry, blá blá, záhada, blá blá, vedúci, záchody, ubytovanie a tak ďalej. Nezaujímalo ma absolútne nič a pri predstave, že mi dajú na krk tieto decká sa mi ešte stále chcelo plakať. Zdalo sa mi, že ich tam sedí aspoň dvesto, no podľa Kikiných papierov ich bolo len štyridsať deväť. V dave som rozoznala drobučkú porcelánovú bábiku, čo mala obrovský kufor, príšerne ostrihané ryšavé dvojčatá aj Ninku s mačacími ušami. Zoja sedela po jej boku presne ako som predpokladala. Starší z nich obsadili dve zadné lavičky. Blondýna, ktorá mame prízvukovala, že tu nechce byť, mala na sebe bodkovaný crop top, aký mám doma aj ja. Vôbec mi na nálade nepridalo, že sa obliekam ako dvanásťročné decko. Po jej pravici aj ľavici sedeli podobne staré dievčatá, dokopy som týchto malých pubertiačok narátala päť. Chlapci boli dvaja. Jeden nakrátko ostrihaný v kockovaných gatiach a vedľa neho jeden znudený s čiernymi vlnitými vlasmi. Na táborníka vyzeral trochu...staro. Ani som sa nedivila tomu jeho skormútenému výrazu. Riško dočítal posledné pravidlo týkajúce sa prosenia a ďakovania a šiel sa posadiť naspäť medzi svojich. Obzrela som si nových kolegov zhodnotiac, že všetci, možno s výnimkou Sedie, vyzeráme v žltých tričkách ako úplní úbožiaci. Ešte Erik vyzeral dobre, ale nechcela som nad tým priveľmi uvažovať. Som tu len na týždeň a nikoho z týchto zúfalcov potom už nikdy neuvidím. Nebudem si tu z nich robiť kamarátov.

„Rozumeli všetci?" zvolal Afro z pódia a decká súhlasne zašomrali.

„Nepočul som, ešte raz. Rozumeli ste všetci?" zopakoval s úškrnom a z lavičiek sa ozvalo zborové áno. Otvoril ústa, že ešte čosi povie, no prerušil ho hlas z dverí jedálne.

„Maťko, je olovrant. Chce ísť jesť dnu, či si to zoberiete von?" postaršia, nakrátko ostrihaná pani s okuliarmi stískala rukou okraj dverí a rozprávala naším smerom cez sotva dvadsať centimetrovú škáru. Akoby sa snažila, aby ju deti nevideli. Akoby nestála za presklenými dverami v presklenej miestnosti. Pretočila som sama pre seba oči.

„Vezmeme si to asi von, nie?" pozrel na nás, čo sme tam doteraz len tak postávali a tvárili sa reprezentatívne a nečakajúc na odpoveď pokýval hlavou. Tejo s Erikom bez slova zoskočili zozadu z pódia a o pár minút sa vrátili s dvomi veľkými plastovými táckami pyramídovo naloženými chlebíkmi. Pocítila som v ústach sliny a nemohla som sa dočkať, až sa ku mne nejaký dostane. Najskôr sa okolo jedla samozrejme zhŕkli decká a chalani sa popridávali s Jordan a Godži v tesnom závese. Až keď už bolo okolo podnosov prázdno, prišla som na radu aj ja. Sotva som sa však priblížila k chlebíkom, do nosa mi udrel silný zápach cesnaku. Žalúdok sa mi prevrátil a zaspätkovala som. Celý vesmír musel byť voči mne spolčený, aby sa mohla stať práve takáto náhoda, že teraz, keď som smrteľne hladná, nervózna a unavená, bude na olovrant cesnaková nátierka. Cesnak bol hádam jediná vec, ktorú som fakt, ale fakt veľmi neznášala. Nemala som problém s olivami, kyslými uhorkami ani nivou, ale cesnak?! Opäť mi ostalo do plaču, pretože olovrant bol pre mňa jediným záchranným bodom až do večere, ktorá mala byť až o dve hodiny. Všade okolo seba som cítila ten príšerný zápach.