Manual of Camp Leader

38. Rýchlokurz varenia

„Vyzerá to ako..." zachichúňala sa Sedie a nedopovedala, pretože ju Kika ostro štuchla. Na tábore ťa totiž vždy niekto počuje.

„No....Teo sa v spomienkach určite vracia do starých dobrých čias!" pridal sa Afro s predstieranou nostalgiou a Kika chcela strčiť aj doňho, no netrafila. Očividne už bol na to natoľko zvyknutý, že sa naučil uhýbať. Nebola som si istá, či som pobúrená alebo pobavená, tak som sa tvárila, že som to nepočula a pozrela som sa na súťažiacich. Päť dievčat sedelo na stoličke s rukami založenými za chrbtom, alebo držiac sa okraja sedadla, ak teda šlo o Zoru, ktorá bola príliš malá na to, aby dočiahla dozadu. Oproti nim stálo päť chlapcov s očami zaviazanými tímovými šatkami a snažili sa ich naslepo nakŕmiť jogurtom. Grétka nám ich odložila na olovrant, no keďže väčšina detí vo všeobecnosti nie je fanúšikom jogurtov -a radšej sa kŕmili na chatkách poslednými zásobami a teda nemali v žalúdku miesto- tak nám ich celkom veľa ostalo a aby sa nevyhodili, zúžitkovali sme ich pri súťaži. Hralo sa na tímy, no Afro povedal, že si zahráme tiež, citujem „nech je zábava" a nás ostatných to natoľko ochromilo, že sme zabudli protestovať. A tak teraz Sedela Godži na stoličke a nechávala svoj vegánsky biely kokosvý jogurt, aby jej z úst stekal po brade a kvapkal na kraťase, čo pripomínalo....no, odkedy na to Sedie poukázala, tak sa to jednoducho nedalo nevidieť.

„Poďme chalani!" povzbudzoval ich Fifo a spolu s Erikom sa rehotali na mizernej koordinácii svojich zverencov a na vyslovenom utrpení zúčastnených dievčat.

„Dúfam, že v posteli sa triafa lepšie!" zašepkala Sedie, keď lyžička opäť pristála pod Godžiným nosom, namiesto v ústach a tentoraz som jednoducho musela vybuchnuť do smiechu spolu s ňou, za čo sme si od Kiky vyslúžili škaredý, no pobavený pohľad. Našťastie sme si boli istá, že tentoraz nás naozaj nikto nepočuje, pretože táto aktivita bola natoľko zábavná, že boli všetci do jedného zhŕknutí okolo súťažiacich a vyslovene sa bavili, pretože toho nemuseli byť súčasťou.

„Môžeš vyskúšať" pípla Kika nevinne vyvrátiac oči dohora a opäť sme sa rozrehotali.

Timea mala ruky rezignovane zložené v lone a bledomodrými očami prebodávala Afra, ktorý ju vyžreboval. Na rukávy jej kvapkal jahodový jogurt, pretože Vilo absolútne nechápal čo má robiť a navyše nedokázal posledpiačky držať lyžičku rovno.

Pozrela som sa na zverencov zo svojho tímu a spokojne som sa uškrnula. Veronika sedela bez pohnutia ako socha, ruky poslušne za chrbtom, špičkami bielych pláteniek sa dotýkala podlahy. Jakub pred ňou vždy nabral kopcovitú lyžicu čučoriedkového jogurtu a pomaličky mieril k jej ústam. Všimla som si, že má malíček vystrčený dopredu a že keď sa jej dotkne tváre, okamžite s lyžičkou zataví a nechá ju, nech sa sama nakloní a zje jej obsah. Bola úplne čistučká, za čo som bola hrozne rada, pretože na sebe mala dlhé biele tričko s nápisom Frozen a bledomodré športové legíny. A na hlavne, samozrejme, tmavomodrú šiltovku.

„Hnedý tým už pomaly končí!" poznamenal moderátor Afro a celkový hluk v jedálni ešte narástol, pretože vyhrať chcel každý.

„Poďme Jakub!" zakričala som, aby som vyzerala ako dobrá animátorka a nie ako perverzáčka.

„Super Veronika!" pridala sa Lenka, ktorá mala to šťastie, že sa jej ešte neušla žiadna úloha. Ja som na tom bola rovnako, čo bolo....no šťastie, pretože úloh bolo hrozne veľa, no šípila som, že sa tomu už nebude dať vyhnúť a hneď ako Veronika s Jakubom s prehľadom -a jediní čistí- vyhrali, Afro z plastového pohárika vylosoval ďalšiu úlohu.

„Dada, ty máš rada sladké, však?" uprel na mňa pohľad a jeho úsmev bol vyslovene zlomyseľný.

„Jasné, každý má rád sladké!" pokúsila som sa o zazubenie, ktoré by nebolo vystrašené. Ak sa mi totiž niečo naozaj nechcelo, tak to bolo strápňovanie sa pri nejakej trápnej hre. Dnešný deň bol až príliš dokonalý a tušila som, že šťastné časy sa končia.