Manual of Camp Leader

31.Nikdy nekončiace povinnosti

„Bude dnes skúška odvahy?" spýtala sa ma Zora sprisahanecky a naozaj, naozaj pošepky, no akoby to bolo nejaké zaklínadlo, ktoré okamžite prilákalo húf ďalších deciek. Paulínku a jej brata, Ninku, Vila, Riška s Jankom, Kaju s Leou, dokonca aj malú Ester. A opäť sme boli tam kde vždy- pri milión otázkach, ktoré ma nielenže príšerne otravovali, ale som na ne ani nevedela odpovedať.

„Prečo by mala byť?" kontrovala som jej protiotázkou.

„Lebo...ste nás dnes nechali dlho hore?" opäť mi to vrátila, po pár sekundách premýšľania.

„A nebodaj by ste neboli hore, keby vám to zakážeme?" pridal sa k našej malej otázkovej hre aj Tejo. Bol vo svojej náladičke príšerne infantilného správania, pretože si sem tam s Afrom odbiehali od ohňa do chatky uhnúť z načatého Morgana.

„Tak bude?" Kaja rozhodne nemala toľko trpezlivosti a pohľadom mi naznačila, že si mám svojho milého spacifikovať. Možno mi to nenaznačovala, ale mala som z nej taký pocit.

„A vy si myslíte, že si s vaším správaním zaslúžite skúšku odvahy?" neodolala som položiť ďalšiu z otázok a znamenalo to pre mňa malé víťazstvo.

„No...áno!" Lea akoby absolútne nechápala, že mi vôbec napadlo čosi také sa spýtať.

„Hej? A za čo? Za ten hmyz čo vám vkuse vyháňame z chatky?" Afrov hlas dodával noci mystický nádych. Na trinástke bol s chalanmi varený pečený, keďže dievčatá očividne stále nepochopili koncepciu zatvárania okien pri zažatom svetle.

„Dnes sme žiaden nemali!" Kaja si bojovne prekrížila ruky na hrudi a zazrela s naňho s podvihnutou bradou, no ako na zavolanie pribehla Nikola, prevliekajúc si mikinu cez hlavu.

„Afro! Afro! Máme na strope obrovského pavúka!" zafňukala a Tejo s úsmevom mávol na pubetálnu blondínku rukou, akoby jej tým chcel naznačiť, že tu to má.

„Ježišikriste!" zahundrala ako zvyčajne.

„Ale...mala by byť nočná hra!" nedala sa Zora.

„Ale...mali by ste ísť aspoň jeden večer spať naozaj vtedy, kedy máte! Možno ak dnes poslúchnete, tak zajtra bude!" zašveholil Tejo nanošalantne. Na dlhých vlasoch mal narazenú tmavomodrú čapicu a v škoricovej mikine opäť trošku pripomínal niekoho z estónskej hudobnej scény. Alebo lotyšskej, neviem. Každopádne, bol celkom zlatý, ale iným spôsobom než Erik. Prítomné deti si vymenili zopár názorov a Zora tým prichádzajúcim okamžite nahovorila, že zajtra určite bude nočná hra. Tejo a Afro si vymenili úškrn a ťukli si päsťami.

„Deti sú také hlúpe!" uchechtol sa hlavný vedúci a pobral sa do našej chatky, absolútne ignorujúc, že my ostatní sme ešte upratovali. Sedie nechala Godži aby jej nakladala na ruky prázdne tácky a misky, fľašky od omáčok aj pár plasových pohárov, ktoré decká dovliekli z jedálne, hoci ich Fifo niekoľko krát upozornil, že to nemajú robiť. Erik zbieral zhúžvané vreckovy a hádzal ich do vyhasínajúcej pahreby a Kika skladala deky na kôpky. Bola to moja prvá opekačka tohto leta a hoci by som radšej trávila večer pri ohni so svojimi rovesníkmi, s fľaškami a grilovaným enciánom, s melónom, dospelým humorom a hudbou hrajúcou z repráku, musela som uznať, že to malo čosi do seba. Len tak tam sedieť so špekáčikom na chlebe, deliť sa o zeleninu s Kikou a trkotať s deťmi, ktoré sa osamote menili na celkom dobrých rozprávačov. Tejo hral na gitare oldiesky a niektorí -vrátane Godži, pochopiteľne- sa okamžite chytili. Erik sa pokúsil o pár domotaných strašidelných -a príšerne smiešnych- historiek a Sedie sa sťažovala oveľa, oveľa menej ako zvyčajne. Len na tie zničené tenisky a že dym ide stále jej smerom a že jej budú smrdieť vlasy a že ona vlastne špekáčiky nemá rada a že by okolo nás mohlo byť menej hmyzu. To bola mimochodom pravda, to s tým hmyzom. Ráno sa všetci určite prebudíme bodkovaní ako takí dalmatínci. V živote som ešte necítila toľko bodnutí od komárov.

„Mohli by sme opekať aj zajtra." Poznamenala Godži len tak do vetra.

„Zajtra máme diskotéku," reagovala Kika okamžite, keďže ona jediná bola naučená program úplne naspamäť.

„A skúšku odvahy!" zatiahol Tejo veselo a vďakabodu dosť potichu, aby to nikto, naozaj nikto nezačul. Lebo to by zase bolo otázok.

„Strašne smrdím!" zamrnčala Sedie.

„Všetci smrdíme!" chlácholil ju Fifo.

„Dada, vezmeš tie deky do skladu?" požiadala ma hlavná vedúca a nečakajúc na odpoveď mi podala náruč prikrývok.

„Jasné, aj fakle?" ponúkla som sa hlavne z dôvodu, že sa mi nechcelo chodiť na dvakrát.

„Netreba, tie už skončili svoju večnú púť!" Tajo pateticky zhodnotil, že môžu letieť rovno do smetiaku. Boli to také tie srandy, ktoré sa dali kúpiť v záhradnom oddelení a zaručovali ochranu pred hmyzom, čo -ako sme všetci pocítili- bola úplná lož. No aspoň celý večer citrónovo voňali.

„Až dokončíte, choďte ešte pobehať chatky." Zívla si Kika, ponaťahovala sa a čakala som, že dodá, aby sme nezabudli skontrolovať, že sa všetci osprchovali a umyli si zuby, pretože ako som za celý týždeň zistila, osobná hygiena je veľkou slabosťou väčšiny pod desať rokov. A aj niektorých starších. Sama by človek do sprchy dostal asi iba cieleným fyzickým násilím.

„A povedzte že na zvolávačku pri pódiu a kto nebude dobre oblečený a obutý ostáva na chatke!" potom sa zvrtla a ležérne vykročila do ubytovne.

„Toto je moja obľúbená hra!" zazubil sa Tejo.

„Aj moja!" uškrnul sa Erik.

„Takže...dnes je tá nočná hra?" nechápala som.

„Jasné, však kedy inokedy? Zajtra je diskotéka!" Tejo nerozumel, že mi to nie je hneď jasné. To, že som v živote nerobila animátorku a ani som nikdy nebola na nijakom tábore už ani nestálo za zmienku.

„No a skúška odvahy, ktorá je dobrovoľná." Doplnila Godži, „lebo nejaké decko niekde inde, ktoviekedy dávno sa raz po skúške odvahy zase začalo pocikávať a jeho rodičia potom zažalovali cestovku. No a vedenie nechce, aby sa to stalo aj nám!"

„Takže ich nebudeme strašiť?" nechápal Fifo.

„No to si píš, že budeme! Ukáž mi právnika, čo mi to zakáže!" zastrájal sa Tejo.

„Bež odniesť tie deky, nech ich môžeme ísť skontrolovať!" kývla mi Godži, pretože po Kike bola jediná schopná a tak sa ujala vedenia.

„A Teo, ty nezabudni na toho pavúka na trinástke!"

31.Pravidlo: Ak niekedy použijete drobnú lož, nič sa nestane.