Predtým ako som ťa spoznal

21. Po deviatich rokoch

Tri týždne. Prešli presne tri týždne odkedy som sa začala na Manor tešiť každým dňom viac a viac. Pán Malfoy bol veľmi vzdelaný človek a ako som zistila bavilo ho rozprávať sa so mnou takmer o všetkom čo som zbožňovala. Počúval ako sa sťažujem na kamarátky ktoré sa chcú len flákať po baroch a dokonca aj to aká som zúfalá z chlapcov ktorí majú o mňa záujem. Moja práca na prízemí bola dokončená, vrátane schodísk, zábradlí celej hlavnej predsiene a ja ani neviem ako to zbehlo.

„Áno?" ozvalo sa vážnym hlasom keď som jedno ráno nedočkavo zaklopala na jeho pracovňu. Natešene som vošla a uvidela ho ako zničene sedí za svojím stolom. Keď som večer odchádzala mal tam rovnakú kopu papierov ako teraz ibaže z fľaše ohnivej whisky neostalo nič. „Dokončila som prízemie, rada by som vám to ukázala." Povedala som neisto. Mala som divný pocit akoby sa stalo niečo veľmi zlé. Pán Malfoy mal obrovské kruhy pod očami a ľadový výraz tváre. „Prepáč Lily ale mám veľa práce." Zachrapčal a unavene si pretrel očí. „Ste v poriadku?" Opýtala som sa hoci odpoveď som poznala. Rozhodne nebol v poriadku.

Zhlboka sa nadýchol a pozrel na mňa zničeným pohľadom. Akoby naozaj rozmýšľal nad tým či mi odpovie. Rýchlo som využila príležitosť a pristúpila som priamo k nemu, skôr než ma stihne vyhodiť z pracovne. Na stole som zbadala položený fotoalbum. „Minule ste mi povedali že úprimnosť je najväčší dar aký môžem niekomu dať....a vám chcem úprimne povedať že vidím ako veľmi sa trápite ale to že sa budete utápať v alkohole vám vašu bolesť nezmierni." Povedala som šeptom hoci v tom tichu to bolo počuť dosť jasne. Odvrátil pohľad od prázdneho pohára priamo na mňa a v jeho očiach sa lesklo. Ale nie po hneve alebo zlosti...bol to smútok. Veľmi hlboký a drvivý smútok. Boli to slzy, ktoré sa každou sekundou drali von.

„Dnes je to presne deväť rokov odkedy Astoria zomrela." Povzdychol napokon a po líci po mu stiekla slza. Cítila som ako ma pichlo pri srdci. „Rozumiem pane. Viem že vám chýba a ja neviem ako sa cítite ale viem že na to nie ste sám. Myslím že vaša manželka by to nechcela. Chcela by aby ste boli taký akého vás spoznala a taký akého vás milovala." Nútene sa uškrnul a pokrútil hlavou. „Všetko čo som v živote urobil dobré som urobil len kým som mal ju. Viedla ma. Vždy vedela čo povedať a čo treba urobiť. Robila správne rozhodnutia zatiaľ čo ja som nebol dobrý v ničom. Nebyť jej bol by zo mňa alkoholik ktorý sa utápa vo vlastnej minulosti a smúti nad láskou ktorú nechal odísť. Ona mi dala všetko. Dala mi rodinu. Scorpiusa." Pri zmienke svojho syna sa jemne pousmial a v tej chvíli mi niečo napadlo.

„Aj jemu chýba..." Pán Malfoy sa zase vrátil pohľadom k poháriku ale keď som sa ozvala zaujala som jeho pozornosť skôr než sa stihol znovu napiť. „Myslím že neprišiel len o mamu...v ten deň keď zomrela stratil aj vás a hoci vy stále žijete už dávno nie ste jeho otcom... nie tým ktorého si pamätá. Myslím že on je to jediné čo vám ostalo pane. A vy jemu. Mamu mu nikto nenahradí no stále má otca. Tak ako vedela vaša žena poradiť vám rovnako tak potrebuje on aby niekto viedol jeho, aby mu niekto vedel povedať či si vybral správnu prácu alebo dobré dievča....viete Scorpius žije tak ho nenechajte odísť so spomienkou na jeho matku."

Pán Malfoy pozrel na svoj stôl a zodvihol zloženú fotku. Tú, ktorú som vtedy zo zvedavosti zodvihla aj ja. „Už dávno to nie je dieťa. Myslím že je načase aby som sa začal starať ja o neho...on na mňa za posledné roky dával pozor až až." Poznamenal a vytiahol fotku z rámčeka. „Pomôžeš mi vybrať nejakú ktorá sa tam bude hodiť?" Opýtal sa neisto a konečne si zotrel vlhké líca. „Iste." Povedala som s úsmevom a prisunula som si stoličku. Otvoril album v ktorom boli fotky zoradené od Scorpiusovho narodenia až po súčasnosť... akonáhle z nich zmizla Astoria Malfoyová, ubúdali aj fotky. Takmer na poslednej strane bol Scorpius spolu s veľkým čiernym drakom. Spoznala som kde to je. Rovnakú nám poslal Albus pred pár mesiacmi. Zrejme sa odfotili navzájom.

„Bože ako vyrástol." Povedal neveriacky pán Malfoy keď som ukázala na tú fotku. Trochu sa zdráhal no nakoniec ich vymenil. „To že vám tu nehrajú pohrebné famfáry a nemáte jej fotky na každom rohu neznamená že ste na ňu zabudli." Upokojovala som ho keď sa snažil prinútiť k tomu aby zavrel album. Našťastie to naozaj urobil načo som bola veľmi hrdá. „Si veľmi výnimočné dievča Lily...vlastne mi ju dosť pripomínaš." Jemne sa pousmial. Nevedela som či mám poďakovať alebo sa cítil previnilo že mu tým spôsobujem možno ďalšiu bolesť. „Ako to znáša Scorpius?" Uvedomila som si že o tomto nič neviem. Všetci vedia že Draco Malfoy znáša každý deň bez svojej manželky veľmi zle ale ako je na tom Scorpius? Nespomínam si žeby o tom Albus niekedy niečo povedal.

„Nehovorí o nej....na začiatku sa snažil ale ja som nedokázal počuť jej meno. Zakázal som to vysloviť škriatkom aj Enzovi a myslím že kvôli mne o nej prestal hovoriť aj Scorpius." Povedal smutne a previnilo pán Malfoy. V tom som dostala skvelý nápad. „Tak čo keby ste si na ňu spomenuli spolu?" Opýtala som sa a on nechápal čo tým myslím. Zodvihla som jeho telefón a podala mu ho. „Neviem či je to dobrý nápad Lily...nebude ma chcieť počúvať po tom všetkom čo som vystrájal." Odmietol ale ja som sa nedala. „So všetkou úctou pane bola to jeho mama a on ju ľúbil myslíte že nechce počuť o tom aká bola? O tom čo všetko ste spolu prežívali keď bol malý o tom čo všetko má po nej?" konečne si zobral ten telefón a zavolal Scorpiusovi.

„Nechám vás." Povedala som chápavo a chcela som odísť z pracovne ale zastavil ma. „Nie ostaň tu... prosím." Bola som zaskočená ale ostala som sedieť. Bol to pre neho veľký krok a ja som to chápala. Netrvalo dlho a ozval sa Scorpiusov hlas.

„Halo?" „Ahoj Scorpius to som ja otec." Odpovedal neisto pán Malfoy pričom na mňa váhavo pozrel a ja som ho kývnutím hlavy nabádala aby pokračoval. „Ou...ahoj oci. Nečakal som že zavoláš...ehm... rád ťa počujem." Scorpius bol naozaj veľmi prekvapený. Došlo mi že pán Malfoy mal také dni ako výročie smrti alebo jej narodeniny veľmi ťažké a nezvykol s nikým komunikovať. „Ja viem...a práve preto volám." Znova sa na mňa neisto pozrel a ja som znova prikývla. „Ehm...ja...chcel som ti povedať že som práve pozeral do albumu a uvedomil som si ako veľmi si vyrástol a.... že mi veľmi chýba tvoja mama takže.... chcem sa len opýtať ako to dnes zvládaš ty..." Pán Malfoy sa napokon vykoktal a mne sa hrozne uľavilo. Ani neviem prečo ale naozaj som bola šťastná že to zo seba dostal. Na druhej strane telefónu bolo ticho.

„Je mi fajn otec...aj mne veľmi chýba." Povedal Scorpius nakoniec. „Tiež som na ňu práve myslel a spomenul som si ako mala rada tieto dni keď začínalo snežiť....a ako ty sneh neznášaš no napriek tomu ťa vždy donútila ísť von a nesmel si sa vrátiť kým si nebol celý premrznutý pretože hovorila že je to zdravé keď občas poriadne vymrzneme." Pan Malfoy sa síce zasmial ale po lícach mu stekali slzy. „Áno ona...mala zvláštne liečebné metódy." Priznal s roztraseným hlasom. „Bol si jej odniesť kvety?" Opýtal sa Scorpius. „Ešte nie ale o chvíľu pôjdem. Uvedomil som si že by sme o nej mali asi viac hovoriť Scorpius...viem že som to pokašľal keď som sa snažil tomu celé tie roky vyhýbať a to už nikdy nevrátim späť ale nechcem to napraviť kým nie je neskoro...nechcem prísť aj o teba a ešte k tomu vlastnou vinou."

Mala som pocit že sa rozplačem aj ja. Jemne som pána Malfoya chytila za ruku a vedela som že je to nevhodné ale bolo mi to jedno. Takýto krok neurobil za celých sedem rokov a zaslúžil si trochu podpory. „Mňa nestratíš otec. Mám ťa rád a vždy budem aj keď si bol posledné roky...ako telo bez duše. Som rád že si sa takto rozhodol, myslím že to prospeje nám obom." Počula som že aj Scorpiusovi sa triasol hlas a bol tiež dojatý z otcových slov. Rozprávali sa ešte asi pol hodinu a spomínali na ich milovanú Astoriu Malfoyovú. Potom musel Scorpius ísť do práce a pán Malfoy s pokojným úsmevom odložil telefón.

„Tak? Čo poviete?" Opýtala som sa s úsmevom pretože som videla tú úľavu akú mal na tvári hoci bola strhaná od únavy a alkoholu. „Že neviem ako sa ti odvďačím." Len som mávla rukou. Brala som to ako samozrejmosť. Bolo mi cťou pomôcť mu. Bol to naozaj dobrý človek nech mi ostatný hovorili čo chceli. Keď sa pán Malfoy dal trochu dokopy rozhodol sa že zanesie na hrob svojej manželky čerstvé kvety a mňa sa opýtal či nepôjdem s ním. Chcela som odmietnuť ale nakoniec som súhlasila. Zrejme tam dlho nebol a napadlo mi že mu podpora možno príde vhod. Prebehlo to pokojnejšie ako som čakala. Ako sa ukázalo ten rozhovor so Scorpiusom mu pomohol viac než čokoľvek iné za celé roky.