Predtým ako som ťa spoznal

9. Večera

Po tomto naša debata skončila. Nevedela som to nejako prijať a vyjadriť sa k tomu. Navyše sme dorazili pred manor. Priamo pred dvere keďže Enzo si pomocou kľúču automaticky otvoril brány. Nad tým som sa trochu pousmiala. Enzo mi otvoril dvere a pomohol vystúpiť. „Veľa šťastia, budeš ho potrebovať." Neviem či to bola irónia alebo to fakt myslel vážne. Pomaly som vykročila k dverám. Skôr než som stihla zaklopať, otvorili sa. „Prišli ste slečna." Povedal nezaujato pán Malfoy. Myslela som že sa možno bude trochu tešiť. Ale nie, na jeho tvári neboli žiadne emócie.

Ponúkol mi rameno, ktoré som prijala. Pomaly sme vykročili na poschodie. Všetko prebiehalo bez slov. Aj tak to už bolo také divné. Keď sa otvorili dvere ostala som ohromená. Bola to krásna jedáleň s dlhým stolom. Prestreté bolo len na jeho čele, dva miesta oproti sebe. Ako gentleman mi odsunul stoličku až potom si sadol on sám. Červené víno bolo naliate a jedlo sa razom objavilo na tanieroch. Jedli sme potichu. Okrem tichého „Dobrú chuť." a „Aj vám." sme nepovedali nič iné. Ani sme sa na seba nepozreli. Keď sme dojedli a poháre boli prázdne pán Malfoy ich znova naplnil.

„Takžeee... ďakujem za pozvanie." Rozhodla som sa že ja budem tá prvá kto prelomí to ticho. Bolo to príšerne trápne. „Ja...som rád že ste prišla." Otrávene som pretočila očami. Všimla som si jeho vyčítavý pohľad. Viem že to bola z mojej strany detská reakcia ale vedela som prečo to robím. „Je to jedno jednoduché slovo ktoré z nejakého dôvodu neviete povedať...alebo nechcete." „Aké slovo?" Robí si zo mňa srandu však?! „Ďakujem." Pripomenula som a ledva som udržala smiech. No dobre neudržala som sa a začala som sa smiať.

„Čo je smiešne?" Nechápal. Stále so širokým úsmevom som odpovedala: „Toto celé. Celý čas sme ticho a keď sa konečne začneme rozprávať vyčítam vám že mi neviete poďakovať." Jemu to zjavne také vtipné neprišlo, pretože na jeho tvári nenastala žiadna zmena. „Ak je to také otravné mám vás vyprevadiť slečna?" Merlin ten je ale suchár. „Otravné je v prvom rade to vaše oslovovanie. Slečna Potterová. Mám takmer o polovicu rokov menej ako vy jedine ja som tu tá kto má tomu druhému vykať." Ani neviem kde sa to vo mne vzalo. Už som sa nesnažila urobiť všetko správne ako mi radila Rose a Markus. Rozprávala som to čo som si naozaj myslela a čo som chcela.

„Musíme vás donútiť začať rozprávať pretože ak to takto pôjde ďalej obaja tu zaspíme od nudy." Na chvíľu som sa zamyslela. No tak Lily ty si v rozprávaní expert. „Dobre urobíme to takto. Poznáte tu hru keď mladý pijú a pýtajú sa jeden druhého nejaké otázky...tak ja poviem niečo o sebe a ak to máme spoločné vypijete si. Potom niečo poviete vy a vypijem si ja. Ak s tým však nebudem súhlasiť len poviem ako to mám ja. Okey?" Videla som ako mu tvárou prebehol jemný úškrn. „Ja už nemám 15 rokov." Povedal a oprel sa o stoličku. Myslím že sa konečne aspoň trochu uvoľnil.

„A pokiaľ viem ty nepiješ." Pripomenul mi moje slová spred niekoľkých dní. „No...v živote každého príde deň kedy zmení svoje vlastné pravidlá." Predniesla som teatrálne so zdvihnutým pohárom vo vzduchu. Tento krát bol jeho úškrn o čosi dlhšie povedala by som že sa niekde zďaleka priblížil k malému úsmevu. „Tak čo iné potom navrhujete? Budeme tu sedieť a zízať na seba? Lebo ja vydržím dlhšie o to sa stavím." Zaujala som pozíciu pri ktorej som sa lakťami oprela o stôl a položila si hlavu do dlaní. Pozerala som sa priamo na neho takmer bez žmurknutia.

Pán Malfoy sa zhlboka nadýchol a prehovoril: „Vieš hrať na nejaký hudobný nástroj?" Naozaj? No dobre lepšie ako nič. „Áno tak trochu...na klavír." Postavil sa a ponúkol mi svoju ruku. Váhavo som ju prijala a odišla s ním z jedálne. Kráčali sme cez manor a zastavilu pri miestnosti ktorú som nepoznala. Keď otvoril dvere a svetla sa zasvietili začala som rozmýšľať či je v tomto dome aspoň jedna miestnosť ktorá má nepoloží na riť hneď ako ju na prvý krát uvidím. Bola plná hudobných nástrojov. Doslova plná. Každý druh. „Keď som hovoril o koncertnej sále...ak bolo treba boli sme pripravený požičať hudobníkom nejaké nástroje alebo nové struny či iné diely." Poprechádzala som sa po miestnosti a špičkami prstov som sa dotýkala zaprášených nástrojov. „Viete pane...so všetkou úctou ale ste riadny blázon keď chcete tento dom predať. Je to tu magické ako nikde inde." Povedala som trúfalo. Čakala som vražedný pohľad ale on sa pousmial. Naozaj bol pobavený.

„Zahráme si?" Navrhla som po chvíli ticha. Keď už sme tam boli tak prečo to nevyužiť. „Iste." Poobzerala som sa a hľadala klavír na ktorom hral pán Malfoy poobede. „Kde máte klavír?" Skúsila som opatrne. „Sú tu aj iné." Podotkol namrzene. „Na tom hrať nebudeme." Zavrčal pomedzi zuby. „Je pre vás dôležitý?" Sadla som si na lavičku klavíra ktorý stál za mnou. Pán Malfoy sa posadil oproti mne na podobnú stoličku. „Po pravde je veľmi dôležitý...ale zároveň ma desí." Nečakala som že mi naozaj odpovie a už vôbec nie takto. „Veľmi si vážim vašu úprimnosť pán Malfoy...ja si len myslím že je dôležité aby sme spolu mohli pokojne komunikovať aj inak ako urobíme to takto a takto...rada by som k vám prišla a spýtala sa ako sa máte..."

„Vážim si vašu úprimnosť slečna Potterová a myslím že máte pravdu. Ste mladé dievča so snami a víziami ste priateľská a úprimná...Ja som asi už zabudol že ľudia vedia byť aj taký a nie každý je nepriateľ." Potešene som sa usmiala. Konečne som mala pocit že sme sa niekam pohli. Myslela som že budeme pokračovať v rozhovore ale zrejme na ten deň stačilo. Pán Malfoy sa otočil ku klavíru ktorý bol za ním a začal hrať. Bola to známa melódia ale neviem kto presne ju napísal. Dôležité bolo že som ju vedela hrať aj ja. Boli to asi dve hodiny bez slova plné hudby. Potom bol už čas ísť domov.