Predtým ako som ťa spoznal

5. Pomoc

Zhlboka som sa nadýchla a zaklopala. „Ďalej." Ozvalo sa mrzutým hlasom. Neochotne som vošla a zbadala pána Malfoya ako sedí za mohutným dúhovým stolom za kopou papierov. „Pane prišla som vám len oznámiť že môj prvý plán je splnený. Všetko je hotové a musím zaplatiť za služby." Nič mi na to nepovedal len vybral šek a spýtavo zdvihol hlavu. Povedala som mu cenu a čakala na jeho reakciu. Chcela som vedieť či je to pre neho veľa alebo málo. Žiaľ nezistila som nič. Bez akéhokoľvek výrazu cifru naškrabal na papier a podal mi ho. Okey toto by sme mali teraz tá horšia časť.

„Viete bolo by dobré keby...keby som vám mohla ukázať ako to funguje." Z vrecka som vybrala mobil ktorý som kúpila pred týždňom. Keď to pochopil oprel sa o kreslo a prstami klepal po operadle. „Nepočká to? Ako vidíš mám dosť práce." Hej tie kopy papierov som si už všimla,keby boli totiž ešte trochu vyššie asi by sa za nimi stratil. No dobre možno trochu preháňam ale aj tak ich bolo dosť veľa. „Úprimne pane podľa toho množstva vašej práce ten systém aj prestane pracovať kým na to budete mať čas." Neviem čo ma to napadlo povedať práve toto ale pravý krát som na jeho tvári niečo zbadala. A bolo to prekvapenie. „Musím uznať že máte pravdu. Posaďte sa." Ten chlap sa vie buď perfektne ovládať ale má veľmi pevnú trpezlivosť. Sadla som si na ponúkané miesto oproti nemu. A začalo sa vysvetľovanie.

„A takto to celé vypnete a tu sú nové kľúče od brány, automatické aj manuálne." Trvalo hodinu kým som povedala všetko čo som chcela. Podala som mu jeden malý ovládač ako kľúč od auta a jeden obyčajný kľúč. Ani ja sama som si neuvedomovala aké je to vlastne všetko zložité. Tí muklovia sú naozaj dômyselný. „Viete pane od zajtra by som sa chcela pustiť skôr do zisťovania čo všetko sa tu nachádza, obrazy nábytok, starožitnosti a tak. Bude vás pri tom potrebovať pretože nemôžem bez vás rozhodnúť čo vyhodiť a ja neviem čo má akú hodnotu tak ako to viete vy."

Unavene si pošúchal spánky a oprel sa lakťami o stôl. „Budem sa snažiť ale mám naozaj veľa práce." Jasné práca, práca, práca. To bolo jeho odpoveď na všetko. „Tak vám s tým pomôžem." Ponúkla som milo. Usmiala som sa pri tom čo najmilšie aby vedel že to myslím naozaj vážne. Potrebuje jeho pomoc a pokiaľ si na mňa nájde hodinu denne strávim v tomto dome polovicu života. Nad mojím návrhom sa uchechtol. „Svoju prácu máš urobenú prečo by si mi mala pomáhať s tou mojou?" Opýtal sa s ironickým tónom.

„Pretože potrebujem vašu pozornosť aby som si svoju prácu mohla robiť aj ďalej a ak to bude znamenať to že strávim pár hodín nad papiermi tak v poriadku som ochotná ich obetovať." Mojím presvedčeným tónom bol zrejme trochu zaskočený ale na moju radosť súhlasil. „Hm.. no tak dobre. Toto sú záznamy o pacientoch v mojich nemocniciach. Potrebujem ich roztriediť podľa oddelenia a potom aj podľa diagnózy." Prikývla som že rozumiem a zobrala som si prvú kôpku. Sadla som si na zem a chcela som sa pustiť do práce.

„Prečo sedíš na zemi?" Zastavil ma jeho hlas. „Je tu viac miesta." Mykla som plecami akoby nič. Jeho stôl bol preplnený aj pre neho samého nie to ešte pre ďalšieho človeka navyše. Viac mi k tomu nič nepovedal a potichu sme sa dali do práce. Trvalo to presne 7 HODÍN! Myslela som že to nemá konca. Meno oddelenie, diagnóza a stále to isté. Meno, oddelenie, diagnóza. Meno, oddelenie, diagnóza. Príšerné! Všetko sme založili a zaviazali a pán Malfoy si ich odložil do nejakého kufríka ktorý dovtedy ležal pod papiermi.

„Mali by ste si oddýchnuť, musíte byť unavená... Viete... dobrá práca slečna Potterová." Zdal sa mi byť trochu neistý pri vyslovení tejto vety ale toto som poznala. Robil to aj jeho syn. Jedno slovo nahradil radšej sto inými len aby ho nemusel povedať. Uškrunula som sa a so slovami: „Stačilo povedať ďakujem...Dobrú noc." A pozdravom, som odišla. Pozrela som sa na náramkové hodinky ktoré som dostala od tety Hermiony k 17stym narodeninám a skoro som odpadla. Moje nervy pol tretej ráno, ocko ma zabije, pomyslela som si keď som zbadala ten čas.

Bežala som po tej sprostej ceste dole do mesta čo mi sily stačili. Už bolo jedno že prídem takto neskoro ale bolo to strašidelné. Všade tma a ticho. Občas niečo zašušťalo a ja nechcem vedieť čo! Moje srdce prestalo búchať ako šialené až vo chvíli keď som za sebou zavrela dvere nášho domu. Blažený pocit. Keď som si ľahla do postele v momente som zaspala.

„Lily srdiečko vstávaj sú skoro dve poobede ty spachtoška!" Mamka ma budila so smiechom a ja aj by som sa možno zasmiala keby som si neuvedomila koľko je hodín! O pol druhej som mala byť na Manore!!! Okamžite som vystrelila z postele a obliekla si to prvé čo mi prišlo pod ruku. „Prečo ste ma nezobudili skôr teraz meškám!" Sťažovala som sa kým som hľadala druhú ponožku. „Malfoy počká." Zahundral podráždene ocko načo mama tentokrát len pretočila očami. Nemala chuť za s ním o tom naťahovať.

„Viem že ho nemáš rád ocko ale v tejto chvíli je to vlastne môj šéf a ja pre neho pracujem takže keď tam nabehnem so slovami môj ocko povedal že počkáte no...asi s tým moc nezabodujem." Pripomenula som mu načo sa zamračil ešte viac pretože tá predstava že niekto  ako nenávidený Draco Malfoy rozkazuje jeho malej princeznej ho vytáčala do zúrivosti. Mama sa nad tým len zasmiala pretože som bohužiaľ mala pravdu. Na poli obutá som vybehla z domu a odmiestnila sa preč. Našťastie som si jeden kľúč od brány nechala aj ja pretože keby ma mal pán Malfoy čakať na telefóne alebo pri bráne kedy už konečne prídem asi by som tam radšej ani viac neprišla.