Rivaly

16. Kapitola - Zabíjate ma

Andy

Kathy nasadla do školského autobusu a naposledy mi zamávala. Usmial som sa na ňu a na to som si vytiahol z batoha skateboard. Dal som naň jednu nohu a druhou som sa odrážal a zrýchloval. Za iních okolností by som si to do školy rozhodne nenamieril. Ale vyzeralo to tak, že otec sa naozaj chce zmeniť. Dúfam, že mu to takto vydrží. Je fajn mať rodinu. Aj keď nie ideálnu. Stále tam bude ten strach. Strach z toho, že raz prídem domov a všetko bude také ako predtým. Ale pokial bola šanca na normálny život tak som preto plánoval urobiť všetko. Aj keby to znamenalo chodiť do školy.

Zastavil som pred areálom školy. Bola rovnako stará, zničená a posprejovaná ako si ju pamätám. Buchol som nohou o hranu skateboardu a on sa mi odrazil rovno do ruky. Neverím, že to robím. Pomyslel som si keď som išiel po schodoch do školského areálu.

                                            _______________________

Vošiel som do poschodovej učebne fyziky. Bola to trieda natretá hnusnou zelenou, ktorá sa stejnak zošúpavala zo stien. V laviciach boli vyryté diery a spoločne so stoličkami boli pokreslené. Citátmi z kníh a piesní, grafitmi, vulgarizmami a rôznymi obrázkami netalentovaných ľudí, ktorý sa nudili. Páchlo to tu plesňou a starobou. Podobne ako v nejakom nekvalitnom domove dôchodcov. Spráchnivené parkety pod mojou váhou vŕzgali. Všimol som si partiu chalanov s okuliarnatim chalanom na ich čele, ktorý po mne pokukoval a niečo im šepkal. Presne som vedel čo im o mne hovorí.....

„Do r*ti! Čo je s tou skrinkou?! Ak zmenili kombináciu tak som....“ nedokončil som vetu. Mal som také nervy. Ak zmenili kombináciu tak to by vysvetlovalo prečo sa nemôžem dostať do mojej skrinky. Kombináciu som si ešte pamätal. Na dva do ľava. Na štyri do prava. Na jedna do ľava. A na dva do prava. Bol to dátum sestriných narodenín. Narodila sa na Vianoce. Taký vianočný darček. A iba sa striedala ľavá a pravá strana. Bolo to ľachké. To sa nedá zabudnúť. Niekolkokrát som trhol zámkou akoby som dúfal, že sa iba zasekla. Na to som uštedril skrinke dve päsťovky. Čelo som si oprel o skrinku a vydychoval. Ukľudňoval som sa.

„Dovolíš,“ povedal nejaký chlapčenský hlas. Podvihol som k nemu zrak a nechápal som čo chce. „Toto je moja skrinka,“ povedal mi a mne práve došlo prečo sa nemôžem do tej skrinky dostať, ale aj to, že som práve urobil preliačinu do skrinky niekoho neznámeho. Keď som sa mu uhol tak som si všimol hneď vedľa skrinku kde bol akoby kľúčom vyrytý obrázok draka. V dolnom rohu.

„Ach. Tá je moja,“ uškrnul som sa a povedal som smerom k tomu okuliarnatému chalanovi.

„To je skvelé,“ pozeral na mňa ako na idiota. Tentokrát sa mi skrinka podarila otvoriť.

Sedel som vzadu pri stene. Mal som pekný výhľad na celú triedu. Ruky som mal položené na lavici a bradu som mal položenú na rukách. Moc som to tu nevnímal. Ako som už spomínal mal som fyziku. Vďaka neustálemu zazeraniu na mňa a šuškaniu som si spomenul na svoj pekný dnešný začiatok. Incident so skrinkou. Pekne mi to začínalo a rozhodne to nemalo byť lepšie.

„Pán Leighton... Pán Leighton. Andrew!“ luskol mi pred očami fyzikár. Velmi starý a zavalitý pán s plešinou na hlave a so sivými fúzmi. Mal však prísne a neoblomné črty a pevný hlas. Prebral som sa k životu. Podvihol som hlavu a pozrel na neho.

„No?“ normálny človek sa učiteľa spýta prosím. Ja sa spýtam no. Ale jeho to zjavne nerozhádzalo.

„Máte sa zastaviť u svojho triedneho učiteľa.“

 „Teraz?“

„Teraz,“ zhodil som učebnice do ruksaka, prehodil som si ruksak cez plece a odišiel z triedy.

                                             _________________

„Nemôžeš doposial neprísť ani na jednu hodinu a potom si sem len tak nakráčať. Navyše ani tvoja dochádzka z pred minulých rokov nieje bohviečo,“ sedel som oproti nemu. On sa týčil za velkým stolom a myslel si, že je niečo viac. „Ale mám tu pre teba návrh. Viem, že je to pre teba ťažké. Prišiel si o matku, otec to nezvláda a tak si musel predčasne dospieť a ešte stále je tu ta puberta, ktorá sa tlačí na povrch....“ vypol som ho v polovičke. Bože...prečo zrovna mojim triednym musí byť učitel psychológie?

„Aký je to návrh?“ musel som ho prerušiť. Už som ten jeho monológ nezvládal.

„Zameškal si toho veľmi veľa Andrew,“ už to bolo poriadne dlho čo som nepočul moje celé meno. Nikto ma od mojich piatich rokov nenazval inak ako Andy. Akoby to proste bolo moje originálne meno. A zrazu príde tento šašo a nazve ma Andrew. Znelo to hnusne. Hlavne preto pretože moja matka mala prostredné meno Andrea. A zrazu za dnešný deň to meno počujem tolkokrát. „Mnoho slohových prác, mnoho domácich úloh, projektov, povinnej literatúry, skúšok a tak ďalej. Preto som od každého jedného učitela zozbieral materiály, ktoré si za tento školský rok neurobil. Do polročného preskúšania máš čas prečítať tieto knihy,“ zohol sa pod stôl a vytiahol asi šesť kníh. Niektoré tenké a iné hrubé. Niektoré moderné a iné staré. „Vypracovať tieto domáce úlohy, slohové práce a projekty,“ podal mi asi 200 stranový štos papierov. „A ak to spravíš do zadaného termínu ťa bude čakať preskúšanie. Tvojej zdatnosti na telocviku, kreativite na výtvarke a tvojich znalostí. Ak tým prejdeš...nech sa páči. Úspešne dokončíš ďalší ročník tejto školy. A popravde...aj tie predošlé.“

„To je nejaký vtip všakže?“ tváril som sa pobavene.

„Nie je,“ môj učiteľ bol však zcela vážny.

„Veď to nemám šancu stihnúť,“ zanariekal som keď som si konečne uvedomil vážnosť situácie.

„S patričnou snahou áno. Dokonca som to aj s profesormi prekonzultoval. Máš osem hodín spánku, dvanásť hodín prípravy a štyri hodiny volna.“

„Vy ste mi snáď ešte naplánovali deň?“ vyvalil som na neho oči.

„Počas toho doháňania nemusíš chodievať do školy. Totižto toto sú aj práce, ktoré ostatných žiakov do polročného skúšania iba čakajú,“ moju otázku odiignoroval. Mal som dve možnosti. Zrušiť šancu mať normálneho otca a aj naďalej sa flákať a znášať jeho výkyvy alebo sa vzdať veškerých záľub a splniť zadanie.

 Popravde moje príbehy vždy na začiatku vyzerajú tak typicky :D Napríklad tento príbeh pôsobil ako rebel...dievča zo slušnej rodiny sa do neho zamiluje prejdú si problémami a happyend. Ale v tomto príbehu má každá postava vlastný zaujímavý príbeh a nie vždy je taká aká sa zdá byť a nie vždy to skončí tak akoby ste očakávali :D Takže dávajte dobrý pozor aby ste odhalili to aký je Andy naozaj ;)