Rivaly

6. Kapitola - Mám ju v hlave

Andy

Nikdy som neuznával dievčatá, ktoré sa chceli vyrovnať chalanom a byť rovnaké rebelky ako oni. Patril som k tým staromódnejším chalanom. Ale teraz mi spoločnosť dievčaťa, o ktorom som si myslel, že ju nenávidím najviac na svete, bola príjemná. Dokonca som nechcela aby odišla. Keď sme sa obaja rytmicky kĺzali po rampe v protismere a stretli sme sa vždy v strede bolo to zvláštne. Po chvílke som sa prestal sústrediť na jazdu. Všímal som si jej rozžiarené modré oči a žiarivo biely úsmev. Bola síce tma, ale mesiac toto miesto naozaj skvelo osvetloval. Zrejme som sa tak veľmi nesústredil, že som nestihol ani chytiť balanc. Koliesko skateboardu sa zadrhlo o kamienok alebo sa do neho zachytil list. Nemám ani tušenia. Ale v tom som sa zrútil rovno na ňu. Viem, že v romantických filmoch to býva tak, že dievča spadne na chalana a on jej zmäkčí pád. Potom to skončí bozkom a máte začiatok happyendu. Ale toto nieje romantický film. Tentokrát ona zmiernila môj pád.

„Nevieš jazdiť?“ Ohradila sa. Chytila si s pobaveným úsmevom hlavu a oči mala privreté. No nebudem vám klamať. Muselo to zabolieť. Sám som sa dosť udrel.

„Prepáč.“ Nebolo to dostatočné, ale nikdy som sa nikomu nemusel ospravedlňovať, takže som na to nebol zvyknutý.

Napokon otvorila tie jej úžasné oči, v ktorých som sa úplne strácal. Akoby sa môj mozog rozhodol odísť na dovolenku. „To je v poriadku.“ Odvetila tichým a úplne iním tónom ako predtým. Jej pohľad sa stretol s tým mojim. Mohla ubehnúť približne minúta ako sme tam takto boli.

„Mala by som ísť domov.“ Povedala po chvílke čím prebudila môj rozum, ktorý na mňa poriadne nakričal. Čo som si preboha myslel? Nemôže sa mi páčiť. Ani trochu. Nenávidím ju. Zachránil som ju a potom som na ňu spadol čím sme si kvit. Teda niesme, ale ja s ňou už viac nechcem mať nič spoločné.

„Skvelý nápad.“ Odvetil som a postavil som sa na nohy. Nahodil som ignorantský výraz. Ako som to robil vždy keď ma niečo nezaujímalo.

„Maj sa.“ Hodila si svoj skateboard do ruksaka a bez toho aby na mňa čo i len pozrela vykráčala von hlavnou bránkou. Prečo ma to tak zabolelo? Zabolelo ma, že sme sa znova tvárili akoby sa toto nestalo. Vedel som, že nezabudne na to, že som jej pomohol a že tu mohla jazdiť. Ale tým to končilo. Toto dievča by so mnou nechcelo mať nič spoločné ani keby som bol spoločne s ňou posledný človek na planéte. Spamätaj sa! Nesmieš na ňu myslieť! Znova som si v duchu vynadal. Hodil som si skateboard do svojho batoha. Na hlavu som si hodil kapucňu a ruky som si zastrčil do vačok od nohavíc. Vydal som sa svojim smerom preč. Domov kde ma nič dobré nečakalo. Ale momentálne som nedokázal myslieť na to ako bude otec nahnevaný. Dokonca som nemyslel ani na svoju sestru, partiu alebo záľubu. Myslel som na ňu. Na jej pohľad, v ktorom som sa strácal. Na jej úsmev, ktorý som videl po prvýkrát v živote. Neusmievala sa často. Úsmev darovala len niekomu. A ja som ho dostal. Bol to viac než dokonalý pocit. Jednoducho povedané...mám ju v hlave.

Bol som neďaleko môjho domu, v ktorom na mňa čakalo hotové peklo keď som si konečne uvedomil v akom zmysle na ňu myslím a hlavne som si uvedomil to, že sa pri tom usmievam ako hlupák. Mesiac už nebolo vidno a pomaličky svitalo. Pozrel som sa na hodinky a uvedomil som si, že idem poriadne neskoro. Úsmev mi z tváre zmizol a môj mozog sa vrátil do normálu. Myšlienky na ňu boli preč. Čo bolo z jednej strany dobre, ale z druhej som si uvedomoval, že niesú preč na dlho a hlavne, že myšlienky, ktoré ich vystriedali sú omnoho horšie.

Všetky domy v tejto horšej štvrti vyzerali velmi biedne. Niektoré stavby by som si dokonca nedovolil nazývať stavbami. Boli to rujny. Ale ľuďia tam i presto bývali. Čudovali by ste sa kam chudoba človeka doženie. Náš dom bol jeden z tých lepších. Bol to síce len taký dvojposchodový kamrlík, ktorého prvé poschodie sa skladalo z miniatúrnej haly a kuchyne spojenej s obývačkou, druhé poschodie malo tri izby a biednu kúpelňu, ale oproti ostatným domom to bol hotový luxus. Zariadenie bolo biedne, ale pokial sme mali drevo na kúrenie a vodu tečúcu z kohútika vedel som, že o sestru bude dobre postarané a sociálka nás nerozdelí.

Už z ďialky som si všimol človeka stojaceho na našej verande. Vedel som, že keď ma čakal bude to zlé. Veľmi zlé. Dúfal som, že spí alebo odišiel na nejakú brigádu, na ktoré chodil pravidelne aby sestre zabezpečil väčšinu vecí čo potrebuje. A to zahŕňalo polotovarovú stravu a oblečenie. Moj otec vyzeral mizerne ako vždy. Vlasy, ktoré mal špinavo bloňďavé boli strapaté. Pokožku bledú a pod očami obrovské fialové kruhy. Oblečenie tvorili vyťahané, deravé rifle a biele tričko. Keďže telocvičňu nahradil krčmou jeho vyšportovaná postava nebola to čo kedysi, ale stále to bol urastený chlap, z ktorého išiel strach. Jednou rukou sa opieral o nestabilné oplotenie verandy domu a v druhej zvieral fľašu piva, z ktorého si sem tam odpil.

„Poď do vnútra. Nechceš predsa zobudiť susedov.“ Povedala chraplavým hlasom poznačeným cigaretami. Sestra nebola doma. Vedel som, že to pre mňa nebude znamenať nič dobré. Zťažka som polkol. So sklonenou hlavou som okolo neho prešiel do domu. Ani som sa nestihol vyzuť alebo akokolvek reagovať. Započul som prudké zavretie dverí a už som cítil pálčivú bolesť medzi lopatkami.