Wolf Curse

4.

Annabeth spokojene spala vedľa svojho nového priateľa, ktorého zachránila. 
Verila, že to nebola náhoda v ten deň. 
Otec ani mama ju nechceli púšťať príliš ďaleko od domu. Toľkokrát sa pýtala či môže vidieť ako otecko pracuje. Ísť s ním na drevo, no vždy povedali, že je na to príliš malá a jedného dňa to povolili.
A potom ten vietor v lese čo sa s ňou rozprával. 
Otcovi to prišlo smiešne a matka tomu tiež nechcela veriť, ale Anna vedela, že to je pravda. Vďaka tomu našla cestu k nemu.
Akoby to bol jej osud ho tam nájsť.

Ešte včera večer jej prezradil svoje meno.
Zahadný chlapec z lesa sa volal Hektor. 
A on sám si tiež Annabeth obľúbil. 
Priateľstvo na prvý pohľad. 

Jeho city k nej sa len prehĺbovali. 
Nebol si vedomý možných následkov, ktoré nastanú ak ostane vblízkosti Anny a dopustí, aby sa z tých nevinných citov a prejavov priateľstva stalo nezničiteľné puto silnejšie ako akýkoľvek kov na svete. 

Ak by sa to stalo, tak bude bez nej už naveky trpieť. 
Bola to súčasť prekliatia jeho rodu. Bohužiaľ o tom nič nevedel, keďže túto časť mu zatajili.

Hektor toho veľa za noc nenaspal.
Radšej pozoroval so skrytým záujmom to malé stvorenie ležiace pri ňom. Nikdy by odtiaľto nechcel odísť.
No temný les a vysoké skalnaté hory ho volali späť, aby sa vrátil. Príliš dlho sa tu zdržiaval.
Celú noc bolo počuť ozveny zavýjajúcich vlkov ako sa ho snažili nájsť.
Hektor im na to volanie nemal ako odpovedať.
Nemal svoj mocný hlas.
Nevedel čo robiť. Možno sa nechcel ani vrátiť...Nemal kam sa vrátiť. 
Nie k nemu.
Bál sa ho.
Bál sa jeho hnevu.

Tu sa cíti byť v bezpečí oveľa viac.
To sa však malo čoskoro zmeniť. 
Nad ránom pred východom slnka prišli nepozvaní hostia.

Hlučné dupajúce kopytá koní, ktoré sa rýchlo približovali.
To znelo ako problémy.

Hektor ihneď spozornel a snažil sa načúvať. Rýchlo spoznal ten známy rytmus cválajúcich zvierat. 
Začal sa cítiť ohrozene. Jeho srdce z rýchlilo svoj tep, že by mohlo prasknúť. Začalo mu byť od nervozity teplo až mu po tvári tiekol pot. Dokonca aj ruky mal celé spotene, že sa to nedalo vydržať. 

Annabeth jeho nekľud vycítila a otvorila oči. Hektor vedľa nej strnulo sedel ani nežmurkol. Mal strach.
Určite si preňho príliš aby dokončili čo začali.

"Shhh...Som pri tebe Hektor. Mal si zlé sny? Aj ja ich občas mávam, ale rodičia povedali, že sa nie je čoho báť. Nie je to skutočné."

Starostlivo sa spýtala a objala ho.
Kiežby to boli iba zlé sny.

Roy sa na ten hluk prebral tiež, len čo pred ich dverami zastali veľké kone neznámych jazdcov a dupali im po tráve.

"Huh? Kto to len môže byť?" 

Hneď vstal a obliekol si nohavice. 
Rose už na to vstala tiež a hneď hľadala Annu, ktorá v noci odišla do svojej izbičky.

"Kde je Annabeth…?"

Šepla.

"Neviem kedy odišla. Pozriem sa po nej."

Niekto im hlasno zaklopal na dvere, snáď aby sa uistil, že je skutočne niekto doma.

"Hej! Žije tu niekto?
Chceme vám položiť pár otázok a oddýchnuť si z dlhej cesty ak je to možné."

Ozvalo sa z druhej strany. 

Rose sa rýchlo obliekla do svojich prostých šiat farmárky a starostlivo chytila Roya za ruku.

"Nemám z toho dobrý pocit Drahý…"