Wolf Curse

3.

Matka zatiaľ čo boli preč sa starala o ich zeleninové políčko. Stihla dokonca aj vyprať v blízkej rieke čo bola za ich domom. Teraz už len čakala kedy sa vrátia aj s drevom domov. V noci už bývala zima a nemali čím kúriť.

Ako si tak posedávala na drevenej lavičke a vyšívala svojmu mužovi pekné ozdobné vzory do jeho najlepšej košeli, tak sa zdvihol vietor a odniesol jej ju z rúk smerom k lesu.

Keď ju zdvihla a oprášila tak si všimla niečo podivné.

Na strome pred ňou sedel akýsi vták.
Bola to biela vrana. Nikdy predtým podobnú nevidela. Je to vôbec možné?

"Rose!
Prosím, naber čistú vodu!
A prines ihlu aj niť!"

Dorazil hneď na to Roy a prudko zabrzdil koňa pred domom.

Rose sa obzrela čo tak zrazu. Prečo sa vrátili tak rýchlo?
Potom sa chcela pozrieť ešte na tú vranu, no akoby sa pod zem prepadla.
Ani ju nevidela odletieť.
Možno sa jej to len prisnilo.
Vrany predsa nie sú biele.
Možno to bola v skutočnosti len holubica.
No nič.
Nechala to tak a bežala pre vodu ako jej muž kázal.

Vrátila sa do domu a Roy jej hneď zobral kýbel s vodou z rúk, ani jej nevysvetlil čo sa stalo alebo sa deje.
Ako si vodu od nej zobral, tak zbadala, že je celý od krvi.

"Preboha Roy čo sa stalo!"

"Nemaj strach, nie je moja. Prines mi ešte tú ihlu prosím."

Uisťoval ju. Nemal zrovna čas niečo vysvetľovať. Musel hneď konať než ho stratia. Kto vie koľko krvi už stratil ešte predtým ako ho našli.

Rose mu podala ihlu aj niť čo mala za zásterou ešte z toho ako vonku vyšívala a išla hneď za ním do Annabethinej izby.
Od zľaknutia hneď zhýkla, keď videla kto alebo skôr čo leží na postely.

"Roy ty si sa zbláznil!?
Prečo si To- Ehm...teda Ho sem priviedol?
Kde ste toho chlapca našli?"

Žiadala ihneď odpovede, aj keď Roy bol zaneprázdnený tým, že chlapcovi musel ošetriť a zašiť rany.
Upadol do bezvedomia nie dlho potom čo prišli.

Anna jej na to teda odpovedala sama.

"V lese mamička. Vietor sa som mnou rozprával a ukázal cestu hore po potôčiku. Ležal pod veľkým stromom schovaný a ticho plakal. Hnevá ťa, že mi ho prišlo ľúto? Bolo to zlé?"

Rose si povzdychla a pohladila ju po vláskoch. Nemala jej to za zlé. Nemohla vedieť o možných následkoch. No akoto, že sa s ňou vietor rozprával? To nie je možné. Vietor dokáže iba prenášať slová, no sám nerozpráva. Že by ju niekto naviedol? Bude sa musieť pozrieť do svojich kníh či jej jedna neporadí, ale teraz bolo treba sa o záhadného chlapca postarať. Keby ho nechajú zomrieť prinieslo by to veľké nešťastie do ich životov.

Zodvihla si dcérku na ruky nech sa na to nedíva a odniesla ju do kuchyne.

"To nie je nič pre malé dievča. Poď, pomôžeš mi s prípravou večere."

O deň neskôr....

Chlapec sa konečne prebral z bezvedomia. Bol vyplašený z toho kde sa nachádzal. Nikdy v živote sa s niečím takým nestretol. S takýmto miestom. Takáto posteľ mu bola cudzia, z dôvodu lebo spával jednoducho na zemi kde jeho mäkkou posteľou bolo lístie, mach a tráva. Nič viac ani len perina plná husieho peria či deka.

Na malej drevenej skrinke pri posteli bolo poskladané oblečenie preňho. Stál tu aj krb kde už iba dohorievalo drevo, no stále tu prudilo príjemné hrejivé teplo.
Videl, že má na sebe nejakú cudziu košeľu. Cítil z nej krv, pot a drevo. Tá patrila Royovi.
Vyzliekol si ju. Neľúbil sa mu ten ľudský pach. Cudzie mu boli aj obväzy, ktoré mal cez hrudník aj jedno rameno. Dal by si ich dole tiež keby ho nebolelo sa o to pokúsiť. Radšej ich nechal na pokoji.