LOV

1. kapitola

čas - 17:13

"Posledná zastávka!"

Cez dvere, ktoré tvorili priechod medzi dvoma vozňami, prešiel strojvodca.

"Vystupovať! Posledná stanica!"

Okolie za oknami sa začalo pomaly zaostrovať, keď vlak začal spomaľovať. Jeho steny sa hegali, až sa pasažierom zdalo, že sa celý vozeň otriasa. A možno aj áno. Vlak nebol najnovší, svoje najlepšie časy už mal dávno za sebou.

Vlak so zaškrípaním zastal pred polorozpadnutou budovou, ktorá bola kedysi stanicou.

Posledný ôsmy pasažieri, ktorí boli vo vlaku, vystúpili. Vlak sa pohol a stratil sa v diaľke.

Ôsmy pasažieri - štyria chlapci a štyri dievčatá - zrazu osameli uprostred lesa. Všade naokolo panovalo tajuplné ticho. Stromy vyrastali jeden vedľa druhého, až sa zdalo, že medzi nimi neexistuje priechod. 

"Hej!" zvolal dievčenský hlas. 

Všetkých prekvapene myklo, lebo hlas preťal ticho ako dýka papier.  Všetci, teda až na jedného chalana s dredmi, ktorý mal v ušiach sluchátka a nevnímal nič naokolo, upriamili svoju pozornosť na majiteľku hlasu.

Lola stála tesne pri koľajnici. Jej zovňajšok by sa dal prirovnať ku tme v okolitých lesoch. Celá bola oblečená v čiernom - tenisky, roztrhané rifle aj kožená bunda so striebornými vybíjancami. Vlasy mala rozpustené, iba jeden pramienok - inak atramentových vlasov - bol zafarbený na bielo. Na chrbte ľavej ruky mala tetovanie otvorenej ruže.

"Aj vy ste sem prišli brigádovať?" opýtala sa Lola. "Na panstvo...?"

"Panstvo McNamarovcov," dodal povýšenecký hlas, keďže Lola si nevedela spomenúť. Kyle rozhodil rukami na okolie. "Inak by sme tu asi neboli. To je logické."

"No dobre, ale... Kam máme teraz ísť?" ozval sa hrubý hlas zo zadnej časti skupinky. Hlas patril Davidovi - vysokému chalanovi, ktorý bol pravdepodobne najstarší zo všetkých. Mohol mať devätnásť rokov, čomu zodpovedala univerzitná bunda s logom kapitána futbalového tímu, ktorú mal na sebe. 

"Ja fakt neviem," zaúpela Cristi otrávene.  Ako dieťa, ktorému sa niečo nepáči, odula hornú peru. Vyzerala ako živá predloha Barbie - lesklé blond vlasy, bezchybná manikúra, bledoružové šaty. Bezchybný look kazili iba lodičky. "Doriti!" pohľad jej padol na jej ihličky, ktoré boli od blata.  Nahnevane rozhodila rukami. "Dočerta, prečo tu nie sú tie posraté veci, kde sa píše, kam máš ísť." 

"Tabule," opravilo ju ďalšie dievča. Prehovorila tak potichu, že ostatní ju skoro nepočuli. Rose si posunula okuliare zo špičky nosa, aby nespadli. "Tie veci sa volajú tabule." 

"Seriem ti na to, ako sa volajú!" odbila ju Cristi, ďalej mrmlajúc o svojich zničených lodičkách. 

"Hej, ľudia!" Hlas sa tentoraz ozval z menšej diaľky. Lilly stála pri okraji lesa. Rukou mávala, aby ostatní podišli bližšie. "Je tu cesta!"

A naozaj bola. Keď ostatní pristúpili, okamžite uvideli tenkú kamennú cestičku, ktorá sa tiahla medzi stromami do hlbín tmavého lesa. Samozrejme, Lola musela chalana s dredmi, ktorý ešte stále počúval hudbu, potiahnúť za rukáv, aby si všimol, že sa niečo deje.

"Ehmm... Neviem, či tam chcem veľmi ísť," vykoktala Rose s vypúlenými očami.

Ako odpoveď dostala: "Neboj sa. Veď sme ôsmy, čo sa nám môže stať?" 

Následne všetci vykročili po kamennej cestičke. 

Ako kráčali ďalej, vo vzduchu zacítili dym. Pochádzal z cigarety, ktorú si zapálil James, chalan, s očami tmavými ako noc, ktorý kráčal úplne vzadu. Doteraz neprehovoril, očividne sa nechcel s ostatnými zapodievať.