LOV

7. kapitola

čas - 23:53

Tadiaľto.

Lilly gestom naznačila rukou.

James, Kyle aj Lola ju mlčky nasledovali. Prešli popri sídle, doslova nalepený na stenu, aby splynuli s okolím, popod klenuté okná, okolo vysokej vežičky, kde zabočili za roh.

Lilly zdvihla ruku.

Všetci zastali.

„Tu," šepla a vystrela sa.

„Prečo sme sa trepali až sem dozadu a nešli hlavným vchodom?" opýtal sa mrzuto Kyle.

James zaklipkal očami. „Počúvaš niekedy tie svoje kecy?"

„Bože, či si len sprostý," povedala mu prosto Lola.

„Kvôli tomuto," doplnila Lilly. Natiahla ruky, zaprela sa do sklenej výplne a zatlačila dnu. Okno sa poľahky otvorilo. „Zapamätala som si to pri upratovaní," šepkala, kým liezla na parapetu. „Okno je pokazené, ak sa dobre nezabuchne, ostane otvorené."

Lilly preliezla dnu. Následne aj Lola, Kyle aj James.

„Kde sme?"

„Chodba s trinástimi izbami..." prehodila Lola. „Ale prečo sem?"

Lilly kývla na posledné, dvojkrídlové dvere.

„Och," Lola chápavo vydýchla.

„Nechápem," povedal Kyle. „Asi mi niečo uniká."

„Tebe vždy."

„Dvere boli vždy zamknuté, prístup tam prísne zakázaný," pokračovala Lilly. „Nevedeli sme prečo, ale teraz..."

„Salón so zbraňami," prehovoril James. „Je tam."

Obe dievčatá prikývli.

„Už len odomknúť dvere, neurobiť hluk..." mykol Kyle plecami. Povýšenecky vytrčil bradu. „Som zvedavý, ako to chcete spraviť."

„Tss," odvrkla Lola. „Uhni z cesty."

Podišla k dverám, z vlasov si vybrala sponku, čupla si a sponku zastrčila do zámky. Pár krát ňou pohla a dvere sa so šťuknutím otvorili.

Všetci nemo civeli. Dokonca aj Kyle.

„Ani nechcem vedieť, odkiaľ to vieš."

Lola len s úškrnom pohodil plecami.

Všetci vošli do Loveckého salóna.

Avšak neuvedomili si, že sa sebou zanechali blativé stopy.

A predovšetkým, že ich zbadalo pár zvedavých očí.

.                       .                      .

"Toto nemôže byť pravda."

"Fuj!" zvraštila tvár nechuťou. "Tá krv!"

"Zrazu ti krv prekáža?"

"Sss!" sykol Alexander bolesťou, keď mu jeho manželka pritlačila kúsok obväzu na krvácajúce ranu na ramene, ktorú mu sama spôsobila vytrelením šípom.

Šíp aj so zakrvaveným hrotom bol ešte stále zapichnutý v stene, vedľa vstupných dverí do salóna.

Teraz už celá McNamarovská rodina bola v salóne. Alexander sedel bez trička na kresle, kým Gizel sa mu ako-tak snažila ošetriť nepekné zranenie.

"Použi viac dezinfekcie," radila jej Charlotte. "Musí to mať poriadne vyčistené."

Najmladšia McNamarová chcela pristúpiť k Alexandrovi, avšak Gizel ju od svojho manžela odstrčila.

"Ja viem, čo robím!" vykríkla.

"Vážne?!" oplatila jej Charlotte, načo poukázala na šíp v stene a krvácajúcu ranu.

"To je v poriadku, Lottie," ozval sa Alexander.

"Inak, ak si sa chcela rozviesť," začala podpichovať Michelle, "tak sa to dá riešiť aj inak."

"Dostala by iba polovicu majetku," namietla pokojne Jessica, "takto je tu pre ňu praktickejšie."

"SKLAPNITE!" skríkla po nich Charlotte, načo všetci zmĺkli.

"Neverím, že to hovorím," predniesol Callum, "ale súhlasím s tým, čo si povedala."

Charlotte ho prekliala pohľadom a chcela ešte niečo dodať, no odo dverí sa ozval tenký, ospalý hlások.

"Mrnm," zamrmlala.

"Arianna?"

Celá McNamarová rodina vytreštila oči.

"Čo tu robíš?!" vyskočila na svoju dcéru Michelle. "Máš spať!"

Arianna sa skrčila pod tónom jej hlasu.

"Mala som zlý sen," šepla.

Callum zavrčal. "Arianna, nechci ma naštvať. Okamžite padaj do svojej izby!"

Arianna si rukami pretrela veľké, orieškové očká. "Ale..."

"Hneď!"

Alexander sykol bolesťou, ranu už mal previazanú obväzom.

"Strýko, čo sa ti stalo?" opýtala sa detským hláskom Arianna.

"Ale nič, slniečko," zaklamal, načo si rýchlo obliekol svoje tričko. Arianna k nemu medzitým podišla. Vyškriabala sa na jeho kolená, hlavu si položila na jeho rameno. Na zranené rameno, takže sa Alexander uhryzol do pery, aby nevykríkol bolesťou. Arianna sa spokojne uložila a zavrela oči.

Na chvíľu bolo v salóne ticho, no potom udreli veľké, drevené, kyvadlové hodiny, ktoré boli postavené pri stene, celú hodinu. Obidve ručičky boli na čísle dvanásť, čo značilo polnoc.

To všetkých prebralo.

"Musíme ísť. Ihneď!"

"Kam?" zamrmlala z polospánku Arianna, viac sa natlačila na Alexandra. "Ja chcem byť s tebou, strýko."

"Vieš, slniečko..." snažil sa nájsť vhodné slová, no žiadne ho nenapadli.

"Ariannka," oslovila ju Charlotte, rukou ju pohladila po čiernych vláskoch, "musíš si ísť ľahnúť."

Arianna nesúhlasné pokrútila hlavou.

"Poviem ti rozprávku," pokračovala Charlotte.

"Áno!" zavolala šťastne Arianna, nakoľko v jej ospalom stave vedela. "Ale ty aj strýko Alex, teta."

"Arianna, nebudeš si klásť podmienky," namietla jej matka, Michelle.

"To je v poriadku," ozval sa opäť Alexander. Postavil sa, pričom Ariannu zobral do náručia. "My ju uložíme," kývol hlavou na Charlotte.

Alexander s Ariannou v náručí a Charlotte už boli na odchode, keď Arianna opäť zo spánku prehovorila.

"Môžem nabudúce aj ja?"

Charlotte sa nad jej otázkou zarazila. "O čom rozprávaš, zlatíčko?"

"Či môžem... aj ja... nabudúce... hrať sa na schovávačku s vami?" mrmlala, načo zdvihla hlavu a polootvorené oči upriamila na svojho obľúbeného strýka. "Vy sa hráte na schovávačku. Aj ja sa chcem nabudúce hrať," hovorila, ale nikto nechápal. "Vy sa schováte tu a Lola a ostatní jej kamaráti sa schovávajú v západnom krídle."

Malá Arianna ani nevedela, aký priebeh udalostí spustila.

Po jej slovách všetci vybehli zo salóna. Charlotte, Alexandra aj Ariannu nechali stáť tam, kde boli.

Arianna roztomilo skrčila obočie. "Asi som to nemala povedať, však?"

Prečo?" zhrozila sa Charlotte, obávajúc sa, že Arianna všetko pochopila.

"Pri schovávačke sa nemá prezrádzať, kde je kto schovaný," odvetila nevinne, netušiac, čo sa deje.

Charlotte nemala slov.

"To je v poriadku, slniečko," upokojil ju Alexander. " Ideme hore a povieme ti rozprávku, dobre?"

Arianna iba prikývla.