Ľadový sen

Kapitola IX : Posledná večera (Prvá časť)

Sivé tepláky objímajú môj úzky pás a biele tričko mi voľne visí z pliec. Tesne pod ľavým plecom sa nachádza jednoduchá potlač usmievajúceho sa smajlíka. Je vytvorený z interpunkčných znamienok. Tento úsmevný dizajn mi vždy, keď mi naň padne zrak, vyčaruje rovnakú krivku na tvári.

Dlhé a strapaté vlasy mám vypnuté do drdolu, ktorý drží skôr silou vôle ako tým malým štipcom. Musím si nájsť na nete nejaký spôsob ako udržať moje husté vlasy v nejakom type účesu tak aby mi nepadali vlasy do očí.

Povedzme, že som si pospala trocha dlhšie. Neviem síce koľko je hodín, ale zobudila som sa v prázdnej posteli a spoza dverí počujem hlasy a nejaký hluk. Pravdepodobne z kuchyne. Keď vyjdem z izby a prejdem do kuchyne pobehuje tam Nataša a pripravuje obed.

Kuchyňa je úzka dlhá a je priamo prepojená s jedálňou. Jej steny sú nafarbené svetložltou farbou a sú takmer prázdne. Zopár rámov s fotkami na nej predsa len visí. Niekoľko rodinných aj kamarátskych fotografií sme dali s mamou vytlačiť a zarámovali sme ich. Nech to tu nevyzerá ako v nejakej liečebni.

L-ková linka je pôvodná z dreva, taká ako u babičky na dedine, až na kamennú platňu navrchu. V strede linky je sporák s rúrou a v úplnom rohu je mikrovlnka s kávovarom.

„Dobré ráno," prejdem priamo ku kávovaru na linke. Ranné kakavko.

„Dobré. Budeš rovno obedovať?" opýta sa provokačne Taša s malým úsmevom na perách.

Pozriem sa na hodiny na mikrovlnke. Pri pohľade na ne prikývnem. Prichystám kávovar a opriem sa chrbtom a dlaňami o linku. „Dám si kávu a vynesiem smetí," pri poslednom slove naznačím pravou rukou nedostatok nikotínu v mojom tele.

Trocha sa zamračí, no nenamieta. Vyberiem igelitku zo smetného koša a v rýchlosti druhou rukou objímem Natašu. Z izby schmatnem cigarety aj zapaľovač a okolo obývačky prefrčím s krátkym: „'bré ráno."

Dolu zbehnem po schodoch a namierim si to za bytovku. Odpad vyhodím do jedného z obrovských smetiakov. Postavím sa obdaleč a zapálim si.

▪

V kúpeľni zamaskujem pach dymu deodorantom a voňavým sprejom na vlasy. Pred cestou do obývačky zájdem do kuchyne a urobím si už konečne tú kávu.

„Zháňal ťa," povie nonšalantne Dimitriho matka.

„Čo si mu povedala?" opýtam sa opretá predlaktiami a chrbtom o linku. Odpovede sa, však nedočkám. Miesto toho sa, neviem odkiaľ, vynorí Dima a natiahne sa cezo mňa po čosi na linke. Hneď vedľa mňa. Jeho tvár sa ocitne nebezpečne blízko mojich vlasov a na mojej tvári sa objaví bolestivá grimasa z obavy, že zacítil niečo iné ako tú údajnú vôňu lesných kvetov.

„Dobré ráno," otočí sa na päte s nabíjačkou v ruke a ide späť do obývačky.

Jemne zmätená sa pozriem na Tašu a dúfam, že z jej výrazu zistím ako sa zatváril Dima. Ona sa, však naďalej venuje hrncom na sporáku akoby nič. Nevšimol si to. Nahlas si vydýchnem. Vezmem si kávu a vyberiem sa do obývačky za chalanmi.

S horúcim hrnčekom v dlaniach sa usalaším medzi nimi dvoma. Posadím sa do tureckého sedu. Pri tomto manévri sa takmer oblejem, ale tomu stihne zabrániť Dima. Z rúk mi vezme hrnček a pravou rukou na mojich krížoch mi zabráni aby som sa zvalila na neho.

„Mocná káva," zasmeje sa Valera.

„Ale no," zamračím sa na zlomok sekundy a hneď potom sa zaškerím. „Ďakujem," vezmem si od Dimu svoj hrnček plný teplého mlieka s troškou kofeínu. Len pokrúti hlavou s úsmevom na tvári.