Ľadový sen

Kapitola V : Vlastenecká kríza

Ďalší nechutne teplý augustový deň. Nech už je zase zima. Aj keď. Práve začína august, doslova, a to znamená dve veci.

Prvá: prípravné sa konečne rozbehli.

Druhá: o týždeň sa začne Summer hockey challenge, turnaj do 20 rokov.

To mi pripomína, že z HC-čka berú len Bučka. Hlavne, že z Trenčína sú tam štyria a z Popradu traja. Rivalitu bokom. Najviac ma to mrzí kvôli chalanom. Dosť na sebe makali, hlavne túto sezónu a celú letnú, aby sa tam dostali. Neberú ich ani ako náhradníkov. Snáď sú aspoň na zozname Náhradníkov na telefonické zavolanie. Keď už som pritom, do Popradu, na Summer challenge idem tak či tak. Aj keď ma to mrzí nenechám si zobrať hokej v auguste.

Emocionálny plač by sme mali za sebou. Ech. Neviem čo je horšie. To alebo teplo.

▪

Stojím pred dverami Mártonovho domu, aby som mu vrátila požičané veci. Zaklopem a čakanie si skrátim obzeraním sa okolo ako stratené dieťa. Po chvíli sa dvere otvoria a podaním ruky ma privíta zas a znova strapatá hlava.

„ Nie cez prah," napomeniem ho a on prevráti očami.

Tak som poverčivá a čo? On ako brankár to chápe veľmi dobre. Tie jeho rituály pred každým zápasom. Človek neznalý veci by sa smial ako blázon alebo by si myslel, že tým bláznom je Márton.

Vojdem dnu a podám mu tú ruku, načo ma stiahne do objatia. Trochu tam stojím ako debil, ale nakoniec ho objímem jednou rukou aj ja. V spoločenských situáciách sa fakt nevyznám.

„ Doniesla som ti veci," vymaním sa z jeho objatia a posuniem si batoh na pleci.

Na to prikývne a vyberie sa z chodby do obývačky, kde sa hodí na gauč. „ Daj ich, kde uznáš za vhodné," povie počas prepínania kanálu na telke bez toho aby od nej odvrátil svoj zrak.

Prikývnem a vyberiem sa hore schodmi, do jeho izby. 

„ O, a v izbe sú aj tvoje veci!" vykríkne ešte po mne. Znova prikývnem, ale len sama pre seba.

Teraz už to tu spoznávam oveľa lepšie ako včera. Za svetla a hlavne za triezva to tu vyzerá oveľa lepšie. Dom je úplne prázdny a okrem nás tu niet ani živej duše.

Drevené schodisko ústi približne v strede dlhšej chodby. Napravo majú spálňu jeho rodičia a ešte je tam jedna pre jeho starých rodičov, keď prídu počas sviatkov a podobne. Naľavo vedie chodba dokúpeľne a pred ňou sú dve izby. Jedna je Mártonova, tam mám namierené a tádruhá patrí jeho sestre.

Z tašky vyberiem kôpku oblečenia a položím ju na kraj postele. Krátko sa zadívam na jeho tmavú mikinu HC Košice. Našťastie na tréningy nosí túto a nie tú s logom MAC. To by už nemal pokoj asi nikdy.

Zdvihnem svoj zrak a moju pozornosť upúta malá hromada šiat na drevenom stole pri okne. Na pomerne veľkom stole z tmavého dreva, neodvažujem sa tipnúť, aké drevo to je, sú mimo môjho oblečenia pohádzané perá, nabíjačka a pri pohľade na ten zamotaný kábel vystrúham na tvári bolestivú grimasu. Páska, dve penové loptičky a... Kalkulačka? Načo je dofrasa hokejistovi kalkulačka v strede leta?  Tu mi napadne hneď niekoľko vtipov na jeho matematické schopnosti, ktoré použijem pri najbližšej príležitosti. Ak na ne dovtedy nezabudnem, samozrejme.

Všetko, čo som mala na sebe včera je čisté a voňavé za práškom na pranie. Položím svoj batoh na stôl a odložím ich do tašky. Dám si záležať aby sa pokrčili čo najmenej, keďže si niekto, Maťova mama, dal záležať a rovno ich aj požehlila.