Ľadový sen

Kapitola I : Ťažká noc, ešte ťažšie ráno

Zobúdzam sa do príjemného prítmia. V hlave mi neskutočne treští, až mám sto chutí sa rovno odstreliť. Čo sa včera dialo si viac menej pamätám, teda, až na pár detailov. Ako napríklad kde Boha som, kde mám svoje oblečenie a prečo som sakra v cudzej posteli.

Obzriem sa po izbe. No žeby tu bol poriadok to zase nie, ale nie je to až také strašné. Na stene sú nejaké plagáty. Podopriem sa na lakťoch, pre lepší výhľad. Na tom najbližšie pri mne, na stene naľavo, je Laci Nagy, košický hokejista. To mi fakt pomohlo. V celých Košiciach, samozrejme, existuje len jedna jediná osoba, čo má jeho plagát. Blbé vtipy na inokedy. Dôležité je, čo sa včera stalo, kde sa to stalo, s kým sa to stalo a prečo sa zobúdzam práve tu. 

Na stene za mnou je Bálizs. Brankár za Budapešť. Nad ním visí šál MAC Budapest. Teraz už presne viem kde som. Teda... Dúfam, že som tam, kde si myslím, že som. Lebo ak nie tak mám dosť veľký problém.

Obzriem sa po mobil. Niekde tu byť musí. Je na zemi pri posteli. Natiahnem sa poň. Chvíľu šmátram, ale nájdem ho a skontrolujem čas. 11:48. Paráda. Prespaná polovica dňa, geniálne. 

Prekvapuje ma, že ma ešte nezhánali naši, aj keď, ani nie. Otec má určite dôležité obchodné stretnutie a mama, tak tá to už asi so mnou vzdala. Na obrazovke mi svieti niekoľko upozornení.

Дмитрий (Dimitrij): 4 zmeškané hovory

Дмитрий: 2 neprečítané správy

Opaa. Otvorím správy, čo mi písal.

Дмитрий: Kde si?

Дмитрий: Ozvi sa keď vytriezvieš.

Aspoň, že on sa stará. Neviem prečo, no mám pocit, že vie kde som a vie, že som v pohode inak by už zalarmoval políciu, sanitku, pohrebák a čo ja viem čo všetko ešte. Odpíšem mu neskôr. Najprv by bolo celkom fajn zistiť čo sa sakra stalo. Obzerám sa okolo ale po mojom oblečení nikde ani stopa. Výborne.

Okay. Tak ešte raz a pomaly. Mysli Nasťa mysli. Si v cudzom dome, cudzej posteli, po chlastačke a nahá. To bude zaujímavý víkend alebo skôr jeho zvyšok. Je nedeľa. Alebo nie? Rýchlo si to skontrolujem na mobile. Pri pohľade na veľké písmená „ NEĎEĽA" pri dátume sa mi uľaví. Nie som až tak mimo. Viem svoje meno a dátum. Mohlo to byť aj horšie. Bolo to už aj horšie.

Ak je moja dedukcia správna, aj napriek môjmu momentálnemu stavu, je dosť málo ľudí, ktorí majú na stene plagát Bálizsa, takže by som mala byť u kamaráta, Mártona Nagya. Dimitriho spoluhráča, taktiež kamaráta.

Spoznali sme sa, keď prišiel do tímu pred tromi rokmi z Budapešti. Je to veľmi dobrý brankár, takého sme potrebovali. Je to náš maďarský talizman, aj keď všetci veľmi dobre vieme, že nie je Maďar, vtipy na jeho údajný pôvod sme si celkom obľúbili. Chalani si z neho najprv robili srandu, že v Maďarsku ani nevedia, čo je hokej. Čo mimochodom nie je tak úplne pravda. Percentom vychytaných striel ich veľmi rýchlo vyviedol z omylu. A navyše je to rodený Košičan. Žil pár rokov v Budapešti, no jeho rodičia sa rozhodli vrátiť. A dobre urobili.

Znovu skontrolujem čas. 12:02. To tu polemizujem už tak dlho? Bože. V myšlienkách, spomienkách a rôznych zamysleniach vždy stratím pojem o čase. Ale to aj pri chlastaní, no o tom potom.

Niekto zaklope a pomaly otvorí dvere. Vykukne na mňa známa tvár. „ Márton!" zvolám. „ Ani nevieš ako rada ťa vidím," poviem a on sa na mňa zaškerí. 

„ Pekné ráno spachtoš," povie a hodí po mne akúsi kopu látky, ktorá ma trafí rovno do tváre.

„ Au," vydám zo seba a hodím sa o posteľ. To čo mi pristálo v tvári bolo jeho staré MAC tričko, zistím, keď si ho lepšie pozriem. „ Aj tak som za Miškolc," zamrmlem si popod nos.