Lean on my right side (and the devil might cry) [Taegguk, TR] ✓

4.

Ďalšie stretnutie, keď sa Jeongguk stretol so zaujímavým cudzincom, bolo nečakané. Hoci bol workoholik, vždy bol zaneprázdnený svojimi záležitosťami, stále si našiel čas, aby si prečistil temné myšlienky a katastrofálne spomienky. Zvyčajne behával alebo trénoval, ale v ten deň bolo jeho telo príliš unavené a napäté na beh, preto sa rozhodol poprechádzať sa po uliciach Soulu, aby našiel niečo, čo by stálo za jeho pozornosť.

Pamätal si, že už niekedy videl múzeum umenia, takže ho hľadal medzi neznámymi ulicami a zistil, že bolo opustené medzi staro vyzerajúcimi budovami. Obrazy vo vnútri galérie boli podľa neho úžasné, atraktívne, väčšinou ich namaľovali miestni umelci, ktorých veľa ľudí nepoznalo. Zaujal ho súbor obrazov, ktorý vyzeral veľmi pôsobivo; zobrazoval dve telá, ktoré sa navzájom dotýkali a bozkávali sa, ale nemali žiadne tváre. Bol nimi očarený, neľutoval, že si kúpil šesť podobne krásnych obrazov, ktoré namaľoval niekto menom Vante. Žena pred ním sa usmiala a poďakovala mu, že podporil mladého a podceňovaného umelca, ale Jeongguk ju vôbec nepočúval. Sledoval chlapca, ktorý pred chvíľou vstúpil do múzea s veľkým úsmevom, ktorý sa objavil na jeho tvári. 

,,Ahh, pozrite sa, toto je ten umelec. Tak nadaný mladý muž."

Zvráštil obočie a stále sledoval, ako sa cudzinec z klubu rozprával s niekým, zatiaľ čo sa široko usmieval, jeho krátke a novo nafarbené vlasy mu kvôli smiechu padali do tváre.

,,Chlapče, poď sem, vyhral si jackpot!" jeho oči smerovali naňho a Jeongguk ticho pozoroval, ako spomínaný Vante zvráštil obočie a kráčal veľkými schodmi k nemu.

,,Čo sa deje?" Bolo zrejmé, že otázka bola smerovaná na ženu, ale Jeongguk mal rád priame rozhovory, takže namiesto nej odpovedal on a Namjoon všetky obrazy vzal do jeho auta. 

,,Fascinovali ma diela, ktoré namaľoval Vante, aj keď som nečakal, že to si ty. A že si umelec. Predpokladám, že máš 23 rokov?"

Chlapec na pár sekúnd vyzeral šokovane, ale potom sa jeho výraz tváre zmenil na sebaistejší, čo okamžite vyvolalo vzrušenie na Jeonggukových prstov. Bol dobrým umelcom a to on vedel, čo ho robilo ešte viac zaujímavejším. 

,,Áno, namaľoval som to. Som rád, že sa ti páčia a ak chceš odpoveď na otázku, áno, mám 23 rokov. Už dva mesiace."

Jeongguk sa jemne usmial, aby sa zbavil napätia, ktoré vládlo medzi nimi. Podľa všetkého to zafungovalo, pretože chlapec uvoľnil ramená a ticho vydýchol. Jeongguk si pamätal, ako ho tento muž v klube zaujal kvôli jeho správaniu a že nemal strach, ale najmä kvôli tomu, čo mu v tú noc povedal a to dokazovalo, že nebol len hlúpym tínedžerom. 

,,Som rád, že to počujem. Vďaka tebe teraz veľa detí má, čo jesť."

Chlapec sa žiarivo usmial. To donútilo Jeongguka premýšľať, prečo ho takáto zbytočná informácia nadchla. 

,,Vážne? Daroval si im peniaze? Som naozaj rád. Vlastne som nečakal, že to urobíš, pretože som si myslel, že si len rozmaznaný fagan, ktorý túži po pozornosti. Zdá sa, že som sa mýlil. Pravdepodobne si stále rozmaznaný, ale aj tak ďakujem."

Aký odvážny a smelý, Jeongguk sa usmial, keď chlapec stále rozprával, akoby boli starí známi. Ani si neuvedomoval, aké mu hrozí nebezpečenstvo za to, že ho nazval rozmaznaným spratkom. Jeongguk sa stále usmieval a snažil sa potlačiť hnev, ktorý v ňom vrel, ale bol zvedavý, ako sa k nemu bude ďalej chlapec správať.

,,Bolo mi potešením," anjelik, tesne pred tým, než by to slovo vyslovil, sa zastavil. ,,Stále neviem tvoje meno, ak to nie je Vante."

Znovu sa usmial, napätie medzi nimi bolo nateraz preč, prinajmenšom to tak videl mladší chlapec, pretože Jeongguk mal stále pocit, že každú chvíľu exploduje. 

,,Taehyung, Kim Taehyung. Vante je len pseudonym, ktoré používam kvôli svojim prácam."

Och, anjelik netušil, že povedať svoje meno cudzincom je nebezpečné. Jeongguk by mu mohol urobiť veľa zlých vecí, ak by chcel, ale zatiaľ to nemal na zozname svojich želaní. 

Taehyung sa znovu žiarivo usmial, čo prinútilo Jeongguka sa čudovať, prečo sa zrazu okolo neho cítil pohodlnejšie. Natiahol ruku vpred, Jeongguk na ňu niekoľko sekúnd civel, ale potom ju prijal a jemne ňou zatriasol. Chlapcov úsmev sa nepodobal umeniu a maľbám, ktoré si kúpil. Tie boli plné smútku a studených farieb, zatiaľ čo jeho tvár vyzerala byť veselá a šťastná.

,,Prečo si si kúpil moje najsmutnejšie diela?"

Jeongguk skepticky pustil jeho ruku a premýšľal, či by mal klamať alebo povedať chlapcovi pravdu o tom, čo ho na tých obrazoch zaujalo. Rozhodol sa pre tú druhú možnosť, pretože Jeongguk mu chcel byť bližší. Taehyung bol transparentný, hovoril slobodne a radostne, dokonca aj k cudzincovi, ale Jeongguk nedokázal prečítať jeho myšlienky. Bol ako zahmlený kúsok skla a on sa nemohol dočkať, až sa ho dotkne a konečne odhalí jeho tajomstvá. 

,,Videl som ruky, ktoré sa chceli dotknúť jedna druhej, ale nemohli. Opustené, tiché more bez ľudí, ktorí chodili naokolo. Ľudské telá sa tak pevne objímali, že sa nakoniec tie farby spojili a ja som premýšľal, či takto musí vyzerať osamelosť. Snažiť sa dosiahnuť niečo, čoho sa nedotkneme. To, že nemáme niečo špeciálne alebo mať to a necítiť to, že nám to stačí." 

Jeongguk sledoval, ako Taehyungove oči zažiarili svetlom, ktoré nedokázal rozlúštiť, zatiaľ čo jeho pery sa sformovali do malého úsmevu, ktorý sa zdal byť ten najúprimnejší, aký kedy videl.

,,Ak sa môžem spýtať, ako sa voláš?" Náhle sa spýtal Taehyung. Jeonggukovo telo sa naplo, ale rozhodol sa mu pravdivo odpovedať, pretože ho už všetci poznali. Avšak dúfal, že Taehyung nie.

,,Jeon Jeongguk." 

Taehyung sklonil hlavu, jeho svetlohnedé nafarbené vlasy mu padli do očí tak fascinujúcim spôsobom, že Jeongguk cítil, ako posledný dych opúšťal jeho telo. Chlapec pred ním sa usmial, ukazujúc široký úsmev, ktorý bol tak fascinujúci, že aj Jeongguk sa chcel usmiať. Kútiky jeho pier sebou šklbli, akoby sa chceli zdvihnúť smerom nahor, ale boli niečím zadržané – reťazami, ktoré súžovali jeho srdce.  

,,Dobre, Jungkook, si prvý človek, ktorého som stretol, ktorý chápe význam osamelosti. Musíš byť veľmi smutní vo svojom vnútri, preto by som si prial, aby ti moje umelecké diela niekedy priniesli mier do duše, pretože nezobrazujú len smutné pocity. Pokojné more, ruka, ktorá sa naťahuje po kvetinu alebo pár, ktorý sa vášnivo bozkáva, dúfam, že v nich nájdeš šťastie, pretože osamelosť je niečo, do čoho sa občas nútime. Máme veľa dôvodov, aby sme sme sa necítili osamelí, niekto si toho všimne, až keď môže byť neskoro. Nečakaj, až bude príliš neskoro, Jeon Jungkook." 

Jeongguk sa zhlboka nadýchol a so zaslzenými očami sledoval, ako chlapec pred ním iskril toľkými farbami, že ho to na pár minút oslepilo. 

Potom musel Taehyung odísť, ale Jeongguk naňho myslel až dokým neprišiel domov, dokonca aj potom, čo si zavesil jeho obrazy na stenu. Zatiaľ čo sledoval upokojúce farby tichého mora, ktoré bolo namaľované na obraze, konečne po rokoch v tú noc Jeongguk zaspal. 

©ssuntae, ao3
(©hiraeseden, wp)
All rights reserved

Ahojček!💜💜💜💜

Toto je tá časť príbehu, keď som si povedala, že presne toto chcem prekladať. Taekook sa tu krásne medzi sebou rozprávali, celý čas mi rýchlo bolo srdce a rozplývala som sa nad tou roztomilosťou. Obaja mali veľmi hlboké myšlienky, čo ma zaujalo najviac. Snáď ste aj vy mali podobný pocit❤️❤️

Nechcem spoilerovať, ale budúcu časť sa budeme baviť 👀😅😅

Vidíme sa zajtra 💜💜💜