Za neviditeľným múrom

2. kapitola - Tím Nekoma

Obaja podišli k stolu, kde sa nachádzal zvyšok Tetsurovho tímu.

V tej chvíli sa všetky oči presunuli na Ayumi.

Tá si s každým z nich vymenila neutrálny pohľad, až nakoniec ním spočinula na kapitánovi.

Pevne zomkla pery. Ako tak stála vedľa neho, zachytila medzi nimi podstatný výškový rozdiel, ktorý bol približne dvadsaťtri centimetrov. Oproti nemu bola veľmi drobná. Čím ďalej sa naňho pozerala, tým viac z neho cítila autoritu a charizmu.

„Chalani, to je Hasegawa Ayumi. Ale tebe Ayumi," otočil k nej hlavu a venoval jej zmyselný pohľad, „najprv predstavím Shibayamu Yuukiho, tvojho verného fanúšika," dodal vážnym tónom v hlase, no nakoniec sa len uškrnul a mykol hlavou smerom k čiernovlasému vyjavenému chlapcovi, ktorý na ňu hľadel, ako na zjavenie.

„A-ahoj, t-teší ma," vyšlo z neho roztraseným hlasom a v rukách pevne zvieral jedálny lístok.

„Ahoj, aj mňa," odzdravila ho neutrálnym tónom v hlase, pričom si ho premerala.

„Len si prisadni," zvolal Tetsurou pobavene. Dotkol sa jej chrbta, jemne ju potlačil a naznačil jej, aby si sadla práve medzi neho a Shibayamu.

Ayumi pocítila ten dotyk natoľko intenzívne, že jej telom prešla triaška. Naprázdno preglgla, akoby ju to malo zbaviť mätúcich emócií. Bez slova sa posadila na dané miesto, pričom si zložila pod nohy batoh a nápoj položila na stôl.

Keď zdvihla hlavu ku chalanom, postupne sa jej každý z nich predstavil, no Yamamotovi museli zakryť ústa, keďže jeho predstavovanie sa začalo meniť na prejav nadpriemernej náklonnosti.

„Ayumi-senpai?" oslovil ju Shibayama potichu.

Pomaly k nemu otočila hlavu a venovala mu prekvapený pohľad.

Vôbec jej nenapadlo, že by mohol byť od nej mladší, a že by ju oslovil hneď tak formálne a úctivo.

„Hráš... hráš super!" zrazu sa v tom chlapcovi zrodila odvaha. Jeho hlas bol stabilnejší a výraz odhodlanejší.

Tetsurou si pritom spokojne popíjal, avšak zboku sa sem-tam pozrel na tých dvoch vedľa neho.

V tom zostala v pomykove a nevedela, ako mala reagovať. V tej chvíli jej nenapadlo poďakovať, prikývnuť, alebo urobiť čokoľvek iné.

„Ako zachytávaš všetky strely, bloky a nechytateľné podania! A to jedno podanie... ten posledný zápas, to bolo neuveriteľné, ako si ho dokázala zachytiť! A potom, keď lopta prerazila a ty si ju zachytila! To bolo teda!" začal zrazu rapotať, na čo ho len s rozšírenými očami sledovala a na jej tvári sa zjavil nepatrný maličký úsmev.

Možno tí ostatní netušili, o čo sa jednalo, no ona presne vedela, na ktoré momenty spomínal.

A nie len to.

Nebol to len žart. Asi má naozaj fanúšika.

„Ako to robíš?" vytrhol ju z jej myšlienkových pochodov.

„Čo?" spýtala sa ho nechápavo.

„Že si všade na ihrisku," objasnil jej priam zasnene.

„Sústredím sa na loptu a sledujem ju," odvetila zamyslene pozerajúc niekam inam a nakoniec k nemu otočila hlavu.

Bohviečo úžasné mu neporadila, no Shibayama sa tváril šťastne a nadšene prikyvoval.

„Si libero, však?" spýtala sa ho s miernym záujmom.

„Áno! Nie som v základnej zostave, ale..." mierne sa zamračil, „Budem!" dodal bojovo, na čo sa Ayumi opäť trošku pousmiala a prikývla. Páči sa jej to odhodlanie a nadšenie.