Obscurum et Lux (Temnota a Svetlo)

13. kapitola

Prosím, nech tam ešte nie je, aby nezistil, kde som bola.

V duchu som dúfala, že keď sa objavím na lúke pri javore, Dux tam ešte nebude. Ak by tam bol a vyzvedal, za kým som išla, nemala by som dosť síl úspešne mu zaklamať a nechcela som si ani predstaviť, ako by mohol Leonardovi ublížiť.

Pre istotu som sa premiestnila asi kilometer od lúky a priložila ruku na zem. Vyslala som malý kúsok svojej duše, aby prehľadal okolie, ale Duxa som nikde necítila. Až po tomto zistení som sa odvážila objaviť rovno pri mojom obľúbenom javore. Jedinou myšlienkou som si vysušila šaty, ľahla som si do tieňa pod  korunu a započúvala sa do spevu vtákov, ktoré poletovali po okolí.

Všetky duše si želajú získať aspoň jeden ľudský život, ale ja som v tej chvíli chcela byť jedným z tých vtákov. Len tak si bezstarostne poletovať po okolí a neriešiť žiadne problémy. Nechať pudy a inštinkty, nech riadia môj život, pretože vtedy by som ho nemala ako pokaziť. Keď sa raz dostanem Ďalej a budem si môcť vybrať, do akého tela sa uchýlim na nasledujúcich pár rokov, vyberiem si práve vtáka. Ale ešte predtým strávim čo možno najdlhší čas spolu s Leonardom.  A ak to tam, Ďalej, naozaj je taký raj, ako sa hovorí, určite dostanem možnosť počkať si na duše svojich adoptívnych rodičov, brata a hlavne Matta a všetko im vysvetliť. Možno nájdem aj biologických rodičov a poviem im, že im odpúšťam, pretože to nebola ich chyba, že ma opustili. Za všetkým stál Dux.

Ale čo keby som ho poprosila, aby mi Matta ukázal? Leovi s podobnou žiadosťou vyhovel, predstavil mu človeka z jeho života. Len na krátky čas by som sa pozrela, ako vlastne vyzerá a snáď by som aj zistila, či mu vôbec chýbam. Ak aj nie, nič by to nemenilo na tom, že ho mám rada. Áno, mám rada aj niekoho, o kom viem len to, že sa volá Matt. A chcela by som mu pomôcť, aby aspoň on mal dobrý život, našiel si niekoho nového a boli spolu navždy šťastní. Keď Duxa poprosím, hádam by mi dovolil postarať sa oňho, vravel predsa, že mi nájde človeka. Prečo by to teda nemohol byť Matt? Som si stopercentne istá, že som by urobila všetko pre to, aby som ho zachránila pred osudom, aký postihol mňa.

Dúfala som, že mi ho Dux zverí, aspoň by mal istotu, že svoju robotu budem robiť dobre a naplno. Ale ako ho o to môžem požiadať, keď by som o Mattovi vôbec nemala vedieť? Ak ho spomeniem, zistí, že som bola s Leom a to by nemuselo dopadnúť dobre. Musím na to ísť veľkou okľukou, ale Dux by na to aj tak mohol prísť, je až priveľmi vnímavý.

„Dokelu,“ zanadávala som nahlas.

„Sofia?“ Ozval sa za mnou známy hlas, až som od strachu nadskočila.

Dux obišiel strom a zastal si rovno predo mnou.

„Deje sa niečo?“ Spýtal sa a pozorne si ma obzeral.

Hlavne nespanikár, hovorila som si v duchu. Nesmie na tebe nič poznať.

„Nie, všetko je v poriadku,“ usmiala som sa naňho a vtedy som dostala nápad. „Vlastne áno, niečo sa deje. Niekoho som videla.“

Dux spozornel a prisadol si ku mne na zem. Prepaľoval ma pohľadom, v zlatých očiach sa mu zračilo podozrenie.

„Koho?“ Hlas mal pokojný, ale ja som vedela, že to sa môže v priebehu sekundy zmeniť v závislosti od mojej odpovede. Nepokojne som sa zamrvila na mieste.

„Sofia, koho si videla?“ Chytil ma za ruku a ja som cítila, ako z neho sála sila a odhodlanie zistiť, o čo tu ide. Oči mu o pár odtieňov potemneli a ústa sa zmenili na úzku čiaru.

„Vtedy na cintoríne,“ začala som a snažila sa nezosypať pod jeho pohľadom. Chcela som mu povedať len pravdu a potom to otočiť tak, aby som sa niečo dozvedela, ale môj vyplašený hlas by mu mohol prezradiť, že niečo skrývam.