Obscurum et Lux (Temnota a Svetlo)

15. kapitola

„Nie, povedal som, že tam nepoletím. Je mi jedno, pre koho to má byť, v najbližších mesiacoch z mesta neodídem a už ma s ničím podobným neotravuj!“ Jeho hlas sa rozliehal po celej nemocničnej chodbe a donútil zopár sestričiek, aby mu pripomenuli, kde sa nachádza.

„Chcela si človeka, tak tu ho máš,“ Dux len pokrčil ramenami nad jeho správaním.

„Ale nie nejakého blbca,“ sťažovala som sa. Stačilo mi pár minút v Gregovej prítomnosti, aby som pochopila, čo je zač. Za tú malú chvíľku stihol nakričať po telefóne na dvoch ľudí a aj na jednu sestričku, ktorá sa ho snažila stíšiť.

„Nevieš, prečo to robí. Ešte pred pár týždňami to bol princ na bielom koni,“ Dux sa na mňa uškrnul, očividne si užíval moje zúfalstvo. Som si viac než istá, že si dal poriadne záležať na tom, aby mi našiel toho najhoršieho človeka v okolí. Aj teraz zúrivo niečo ťukal do mobilu a hneď na to sa doňho opäť rozkričal.

„Neberiem to, nech si nájdu niekoho iného. Nezaujíma ma, že to je možno posledná možnosť, ako sa udržať v kurze. Nejdem tam.“ Zostal ticho a zamyslene počúval, čo mu človek na druhom konci hovorí. Potom sa ozval o poznanie miernejším a tichším hlasom. „Už som ho našiel, nezobral to veľmi dobre. Teraz je mimo, ale vravel, že do týždňa príde. Chce ju vidieť a prebrať, čo sa dá robiť.“ Znovu odmlka a opäť zas ten jeho ostrý hlas. „Danny, už mi nevolaj, ak to bude tak ďaleko. Vieš dobre, že neodídem. Zatiaľ ahoj.“

Mobil si strčil do vrecka na nohaviciach a rukou si znovu prehrabol vlasy. Za posledných desať minút to urobil viackrát, ale stále sa mu nepodarilo dostať ich pod kontrolu. Trochu mi pripomínali Leove vlasy, aj jemu stáli na všetky strany, no nikdy mu to nevadilo. Vďaka nim vyzeral mladý a neodolateľný.

Greg sa zhlboka nadýchol a stlačil kľučku na dverách s číslom 414.

„Choď za ním a pochopíš, čo sa mu stalo,“ nabádal ma Dux, ale ja som sa ani nepohla.

„Správa sa otrasne ku každému v jeho okolí a hocičo je za tými dverami, nie je to dostatočné ospravedlnenie jeho činov,“ povedala som a prekrížila si ruky na hrudi.

„Mala by si si na to zvyknúť, pretože odteraz s ním budeš celé hodiny, dni, až mesiace. Keď mu pomôžeš znovu sa dostať do normálneho života, pôjdeš Ďalej. Pravidlá zostávajú rovnaké, neukazujeme sa pred ľuďmi.“

„Raz si povedal, že výnimkou je človek, ktorého chránim,“ skočila som mu do reči, čo ho veľmi nepotešilo.

„Iba v krajnom prípade, keby jeho život bol v ohrození a ty si bola jediná, ktorá ho dokáže zachrániť. Rozumieš mi? Aby som sa za týždeň nedozvedel, že si sa mu ukázala, pretože ho chcel pohrýzť nejaký pes a ty si ho odlákala.“

S povzdychom som prikývla. „Neboj sa, nie je to tak dávno, čo som pochopila, že do ľudského života blúdiace duše nezasahujú.“

Hneď, ako som to povedala, som sa zarazila. Dux do môjho života celkom rozhodne zasiahol a Leo tiež spomínal, že ma poznal ako človeka. Musím sa ho na to opýtať, keď sa stretneme.

„Sofia, nad čím premýšľaš?“ Dux sa na mňa pozeral upreným pohľadom akoby sa mi snažil dostať do hlavy a prečítať moje myšlienky.

„Iba nad tým, či budem schopná chrániť niekoho takého, ako je Greg.“

Dux sa krátko zasmial. „Aj keby som ti zveril masového vraha, urobila by si všetko, len aby si mu pomohla. Tak to chodí, keď dostaneš konkrétneho človeka. Vytvorí sa medzi vami silné puto a ty nedopustíš, aby sa mu niečo stalo.“