Obscurum et Lux (Temnota a Svetlo)

11. kapitola

„Miloval som každý úder tvojho srdca, pretože znamenal, že žiješ život, ktorý máš žiť. Miloval som tvoj smiech, tvoje slzy a všetky tie veci, ktoré z teba robili človeka. Ktoré ťa pútali k ľudskému životu. Pre mňa si bola perfektná,“ pristúpil ku mne a chytil ma za ruku. „A stále si perfektná. Dal by som všetko, len aby som mohol byť s tebou. No nemôžem.“ Pokrútil hlavou a chcel odo mňa odstúpiť, no ja som ho nepustila.

„Môžeme byť spolu. Je to zakázané, ale Dux na to nikdy nemusí prísť. Ja mu nič nepoviem.“

„Sofia, nie je to také ľahké. Ja musím niečo urobiť. Už nemôžem byť s tebou. Mám úlohu, ktorú musím splniť, aby ma Dux pustil Ďalej.“

„Nechcem sa s tebou rozlúčiť. Nemôžem.“

„Ani pre mňa to nie je jednoduché. Ale tie správne veci nikdy nie sú jednoduché. Ty musíš ďalej pracovať s Duxom, on ti skutočne ukáže, ako pomáhať. Mňa zaslepovali city k tebe a nerobil som to naplno, len aby sme mohli byť spolu čo najdlhšie. On ti pomôže a naplníš svoj osud.“

„Toto nemôže byť naše posledné zbohom.“ Povedala som a hlas sa mi triasol. Zakázané ovocie chutí najlepšie a mňa to stále viac a viac ťahalo k Leonardovi. „Ja budem robiť s Duxom a ty spravíš, čo musíš, ale stretnime sa. Každý štvrtok ťa budem čakať v zátoke. Pri západe slnka budem očakávať niečo ešte krajšie. Teba.“

„Nemôžem ti nič sľúbiť, Sofia. Prepáč.“ Vyslobodil si ruku z mojej. „Ak by sme sa už nikdy nemali stretnúť, mám tu niečo pre teba.“ Podišiel k môjmu náhrobnému kameňu a sklonil sa. Hneď na to sa premiestnil.

Zostala som stáť sama na cintoríne a cítila som sa opustená ako ešte nikdy predtým. Začali ma páliť slzy, ale vedela som, že nebudem plakať. Blúdiace duše neplačú, ony len pomáhajú. A takisto nemilujú, no ja som bola zamilovaná. Napriek tomu, že si to protirečilo s tým, čím som mala byť, ďalej som nemohla popierať, že to, čo k Leovi cítim, je oveľa silnejšie ako priateľstvo. Veď aj Níl povedal, že láska je najdôležitejšia. Ja som bola pripravená bojovať za to, aby sme s Leonardom boli spolu, dala by som aj svoju existenciu, len aby sme mohli prežiť zvyšný čas spoločne. To Leonard to vzdal, vybral si cestu, ktorá je pre duše prirodzená a ja som mu to nemohla zazlievať.

Už som sa chcela otočiť a odísť, keď mi pohľad padol na ružu, ktorú na môj hrob položil Leo. Vedela som, že tam bude stále ležať takto, rozkvitnutá, s karmínovočervenými lupeňmi. Duša, ktorá v nej žila je preč a do nej už nikdy žiadna duša nevojde. Preto bola tá ruža odsúdená na zánik. Viac jej nebolo pomoci. Komu sa ale stále dalo pomôcť boli ľudia a ja som bola odsúdená, aby som ich zachránila. Napriek Nílovým slovám je mojou povinnosťou na prvé miesto postaviť iných a prestať byť sebecká.

Naposledy som sa pozrela na moje meno vyryté na chladnom kameni a otočila sa na odchod. Pri bráne cintorína sa ku mne pridal Dux. Zjavil sa akoby odnikiaľ.

„Môžeme?“ Spýtal sa ma a keď som len nemo prikývla, chytil moju ruku a premiestnil nás.

Objavili sme sa na ulici, po ktorej sa prechádzali desiatky ľudí. Okolo nás boli všade mrakodrapy, po ceste sa preháňali autá a taxíky. Aby sme zabránili tomu, že cez nás niekto prejde, museli sme sa stále hýbať a Dux s istotou vyberal cestu a kľučkoval pomedzi ľudí.

„Kde to sme?“ Opýtala som sa, aj keď som si nebola celkom istá, či chcem poznať odpoveď. Začala som si plne uvedomovať, že som prišla o Leonarda a zostala úplne sama.

„Myslel som si, že americké veľkomesto by ti mohlo zlepšiť náladu,“ odpovedal mi Dux a pozrel sa na mňa. „Teraz naozaj nepotrebujem zamilovanú teenagerku, ale dušu, ktorá je ochotná učiť sa pomáhať.“ Popri tom, ako rozprával, stále sa pozeral na mňa, ale aj tak nás bezpečne viedol po chodníku tak, aby do nás nikto nenarazil. „A vzhľadom na to, že Leonard mal iné veci na práci a záchranu duší zanedbával, je toho veľa, čo sa musíš naučiť.“ Dodal a naznačil mi, že nemá cenu predstierať, že medzi mnou a Leonardom sa nič nestalo. Dux totiž vedel všetko a len jedna osoba mu to mohla povedať.