Obscurum et Lux (Temnota a Svetlo)

3. kapitola

    Prečo som len nemohla mlčať?

   To bola prvá myšlienka, ktorá mi preletela hlavou, keď som dostala odpoveď, ktorú by som radšej nikdy nepoznala.

   Večné utrpenie. Tie dve slová sa mi stále ozývali v hlave. Chcela som pred nimi utiecť čo najďalej. Spravila som pár krokov dozadu, ale tam ma pohltil chlad stromu. Nebola som schopná pohnúť sa. Chcela som len stáť v tom strome a zamrznúť. Navždy. Bez nejakého večného utrpenia.

   Niečia ruka ma chytila za zápästie a vytiahla zo stromu von. Bránila som sa, chcela som sa opäť ponoriť do chladu a zostať tam, kým by som zase nezomrela. Tá ruka, teda jeho ruka, bola silnejšia ako ja a poľahky ma udržala na mieste.

   „Zhoria mi oči!“ Vykríkla som v zúfalstve, pretože slnko už bolo privysoko a oči ma hrozne štípali.

   „Pôjdeme dnu.“ Ten jeho pokojný hlas ma fakt vytáčal.

  „A kde dnu? Všade naokolo je len lúka, ty mudrc.“ Odsekla som nahnevane a rukou, ktorú mi nedržal, si prikryla oči.

   „To nechaj na mňa, ty sa len snaž nemykať, aby si sa neodtrhla.“ Vôbec som nerozumela, čo mi tým chcel povedať, ale poslúchla som ho a prestala sa brániť jeho zovretiu.

   Pán neznámy zamrmlal pár slov a mne celým telom preletela nová vlna bolesti. Zvalila som sa na zem. Už mi nedržal zápästie, ale cítila som, že stojí nado mnou. Opatrne som otvorila oči. Znovu som sa ocitla v stodole, tej istej, kde som sa prvýkrát zobudila po svojej smrti. Bolo tu menej svetla ako von na lúke, ale aj to stačilo, aby mi podráždilo oči. Nevnímajúc bolesť som sa odtiahla do kúta, kde svetla bolo najmenej. Doplaziť sa tam mi dalo riadne zabrať, preto som potrebovala chvíľku oddychu.

   Počula som tiché kroky neznámeho, keď sa prechádzal po stodole. Dával mi čas, aby som si odpočinula, pretože mi určite chce povedať niečo, čo ma zase dostane.

   „Postav sa a otvor oči.“ Jeho hlas bol stále neuveriteľne pokojný a zároveň taký silný. Pomaly som sa pozviechala zo zeme, ale oči som nechala zatvorené.

   „Musíš otvoriť oči, aby si mohli zvyknúť na svetlo. Neboj sa, bude to síce trochu bolieť, ale určite ti nezhoria.“

  Otvorila som oči a snažila sa ignorovať bolesť, ktorú mi svetlo spôsobovalo.

   „Teraz mi daj ruku.“ Stál pri mne a naťahoval ku mne svoju dlaň. Opatrne som ju chytila. Nevedela som rozoznať, či je studená alebo teplá, ale aj z nej vyžarovala taká istá moc ako z jeho hlasu.

   „Všetko to je v tvojej hlave. To ona sa ti snaží nahovoriť, že svetlo ti ubližuje. Ale to nie je pravda. Zober si silu z mojej dlane, aby si sa presvedčila, že svetlo ti nemôže ublížiť.“

   Nechápavo som naňho hľadela. Už som si začínala myslieť, že mu naozaj preskočilo, keď som pocítila, ako z jeho dlane prúdi teplo a zohrieva tú moju. Povzdychla som si a pozrela sa rovno do svetla. Oči ma zaštípali o niečo viac ako zvyčajne, ale ja som sa sústredila na to teplo v mojej ruke a pomaly som ho presúvala až do hlavy. Stále som si v duchu hovorila, že svetlo mi neubližuje a nebolia ma z neho oči. A naozaj, netrvalo dlho a oči ma prestali štípať. Prekvapene som sa pozrela na neznámeho.

   „V tomto živote bude všetko len v tvojej hlave. Už nemáš telo, ktoré by bolo schopné cítiť bolesť. Odteraz, keď ťa niečo bude bolieť, stačí samu seba presvedčiť, že to tak nie je. Pretože teba už nemá čo bolieť,“ na chvíľu sa odmlčal, aby som mohla spracovať to, čo mi práve povedal.

   „A čo to večné utrpenie, na ktoré som odsúdená?“

  „Nemáš telo, preto nemôžeš cítiť fyzickú bolesť. Avšak tá psychická bude stále pri tebe. Budeš trpieť, keď uvidíš ľudí umierať, ale tej bolesti sa nedokážeš zbaviť. Budeš ju musieť prijať a čerpať z nej silu, aby si zabránila ďalším zbytočným samovraždám, ako bola tá tvoja. Odteraz bude tvojou prioritou ľudí ochraňovať za každú cenu. Až keď odčiníš svoj zlý skutok, to, že si nasilu odtrhla dušu od tela, získaš pokoj a budeš môcť pokračovať ďalej.“