Malá Dáma

Časť Štvrtá

Len čo som zatvorila oči, prebudil ma refrén pesničky od Guns´n´Roses – My Michelle.     Jedným okom som pozrela na mobil. Na jeho obrazovke bola vysvietená Endžina fotka. Rozospatá s ešte prižmúrenými očami som sa pokúšala stlačiť správnu ikonku na prijatie hovoru.

    „Prečo mi voláš takto neskoro večer?“ zavrčala som na ňu prispatým hlasom.

    „Ako večer? Veď už je skoro obed.“ Sadla som si na posteľ a schmatla som hodiny, polepené smajlíkami, do ruky. Bolo presne 11:50.

    „Čakám ťa pri lese, musíme dohodnúť ešte tú tvoju oslavu. Pááá.“

    Zaborila som hlavu do vankúša. Ani si nepamätám, kedy som zaspala alebo teda, že by som vôbec spala.

    Nič som nepila, no cítila som sa ako po opici. Pozrela som na mobil a tam som mala upozornenia na prijaté správy od Endži, Veroniky a... Tobiasa. Mala som pocit, že sa mi zastavilo srdce.

    Chytila som sa za hlavu. Ja som mu naozaj dala svoj facebook. „Naozaj som včera nič nepila?“ opýtala som sa samej seba a otvorila som okienko s jeho fotografiou.

  

  Tobias: Ahooj Lucka. Ja som sa len chcel opýtať či dnes robíš?

  Lucia:  Nie dnes večer nerobím. Mám voľno

  Tobias:  Tak to je super. Nechceš ísť večer von?

  Lucia: Dám ti ešte vedieť, neviem ešte čo budem robiť, veď vieš.. Endži...

  Tobias: No dobre

    Jeho odpovede boli okamžité, akoby čakal s mobilom v ruke, kedy mu odpíšem.

    Nebola som si istá, či s ním chcem ísť von. V hlave som si vytvárala množstvo scenárov, ako by naše stretnutie mohlo dopadnúť, no ani s jedným som sa nevedela - alebo skôr nechcela - stotožniť.

    Zatiaľ čo som sa dávala dokopy, aby som mohla ísť s Endží von, písala som Veronike o predošlom večere a aj o tom, čo sme si písali. Napísala som jej každý jeden detail konverzácie aj všetkého ostatného spojeného s Tobiasom.

    Verona nebola prihlásená, takže mi nemohla odpísať a poradiť čo ďalej. ,,To dievča je online len vtedy, keď ja nemám čas, avšak keď ju potrebujem, niet toho ju zohnať." Hundrala som si sama pre seba.

    Chvíľu som len sedela na vani a pozerala na svoj odraz v zrkadle. Vyzerala som hrozne. Pod mojími tmavohnedými očami sa vynímali fialové kruhy. Na tvár som si jemne prstami rozotrela krém. V ruke som držala mejkap, no príšlo mi zbytočné tráviť čas machlením sa.

    Maľujem sa len vtedy, keď je nejaká zvláštna príležitosť alebo keď idem do práce, za čo sa stretnutie s Endži pri lese nedá považovať. Jemne kučeravé vlasy som si zopla do copu na vrchu hlavy a odišla som z kúpeľne.

    Na chladničke bol veľk papier s odkazom: „Išiel som vonku. -R“.

    Zobrala som pero a pod to dopísala: „Aj ja -L“, otvorila som chladničku a vybrala svoje obľúbené ľadové latté.

    Nie som nejako závislá na káve, no v lete nikdy neodmietniem ľadovú kávu – a už vôbec nie, keď som zničená ako bratové kopačky.

    Podišla som ku dverám, strčila som do zámku kľúč, otočila som a nič. Neišli odomknúť. Skúšala som to asi dve minúty, než som prišla na to, že nie sú zamknuté.

    Nás by mohli kľudne aj vykradnúť. Odišla som naspäť do kuchyne a pod bratov odkaz som dopísala ešte trojriadkový odkaz o tom, ako sa zamykajú dvere a prečo sa majú zamykať.