Malá Dáma

Časť Tretia

„Prepáčte, už zatvárame.“ Zatiahol okienko, dupol na plyn a šmykom odišiel.

    To auto som videla potulovať sa po dedine už niekoľkokrát, no prvýkrát som videla šoféra. Občas ma premohol pocit, akoby ma to auto sledovalo, no túto myšlienku som okamžite zahodila s tým, že som len paranoidná

    „Kto to bol?“ Zľakla som sa a tlmene som vykríkla. Vo dverách stál Tobias s ešte stále nedopitým pivom.

    „Neviem,“ vzala som tácku s pohármi a snažila sa popri ňom vojsť dnu, no jeho mohutné svaly mi bránili prejsť bez toho, aby som sa ho dotkla. Prekrútila som očami a tackou mu jemne posunula ruku, aby som mohla prejsť bez fyzického kontaktu našich tiel.

    Mysľou som sa však vracala k chalanovi v aute. Vyzeral naozaj divne.

    „Odprevadím ťa domov? Kde bývaš?“ položil mi prázdny pohár s 10 eurovkou na pult.

    „Len tu neďaleko.. Nemusíš sa zaťažovať,“ nevedela som, či bude lepšie, keď pôjdem domov po tme sama alebo s ním.

    „Si si istá? Ja byť tvoj frajer, tak nenechám také pekné dievča ísť same po tme domov.“ Oprel sa o pult a ja som mu do ruky vložila výdavok.

    „Nechaj si. Taká krásna obsluha si zaslúži odmeniť.“

    Nadvihla som obočie, no milo som sa usmiala a poďakovala.

    „Vážne nechceš, aby som ta odprevadil?“ pozeral sa mi priamo do očí, až do momentu, kedy jeho pohľad padol na môj výstrih.

Prudko som sa otočila a vytiahla si výstrih trochu vyššie.

    „Vážne netreba. Bývam len tu neďaleko, ale ďakujem.“ Videla som ten jeho sklamaný pohľad. Neviem čo čakal, veď ho poznám deň aj s cestou.

    „No dobre,“ pozdravil sa a odišiel preč.

    Poumývala som poháre, sadla si a vložila si hlavu do dlaní. Pozrela som na hodinky, ktoré ukazovali, že je 23:30. Už bola záverečná. Schmatla som kabelku a vyšla som von. Zamkla som dvere, vypla svetlo, a keď som sa otočila, že už idem preč, stál tam Tobias, ani nie pol metra odo mňa. Vykríkla som a on sa začal smiať. Mal veľmi príjemný smiech.

    „Mám ťa nechať ísť samú v noci domov, keď už druhýkrát si sa takto zľakla?“ Zdvihol zo zeme kľúče, ktoré mi vypadli a podal mi ich do ruky. Najradšej by som ich po ňom hodila.

    „Hej. Už druhýkrát som sa zľakla konkrétne teba. To si tu akože vážne čakal, aby si ma odprevadil domov?“ Nadvihla som obočie a pomaly som podišla smerom k bráne.

    „Áno, aspoň nepôjdeš sama,“ pousmial sa na mňa.

    Zakaždým, keď sa takto usmial, cítila som, ako mi podskočilo srdce.

    „A čo keď ti poviem, že po mňa má niekto prísť?“ Našpúlila som pery a snažila sa tváriť vážne.

    „A má?“

    Svetlá na terase sa automaticky vypli a ja som videla len jeho siluetu. Stál na schodoch, čo ho spravilo ešte vyšším ako bol. Mal ruky vo vreckách a obtiahnuté tričko mu zvýraznilo vypracované ruky. Pokrútila som hlavou a rýchlo som prešla na parkovisko.

    „Kam utekáš?“ Pokúšal sa ma dohnať, čo mu vďaka nášmu výškovému rozdielu netrvalo dlho.

    „No vieš, cudzí chlapec ma chce odprevadiť domov, v noci, po tme. Nemám utekať?“ Uchechtla som sa a ďalej som rýchlymi krokmi kráčala dole parkoviskom.