Malá Dáma

Časť Druhá

Pevný stisk, ktorým mi držala ruku, sa uvoľnil a ona sa pomalými krokmi približovala ku koľajniciam. Kľakla si a nemo pozerala pred seba. Prišla som k nej a zasvietila na vec stojacou pred ňou. Bol to nie veľký drevený kríž s vyrytým menom „Nikolas K."

Ostala som tam stáť a cítila som ako mi zovieralo hrdlo. Nedokázala som sa nadýchnúť a celé telo mi stŕplo v akomsi zvláštnom krči.
To bolo miesto, kde zomrel. Ten malý psík patril jemu, darovala som mu ho na 12. narodeniny a odvtedy ho nosil na malej kapsičke, ktorú si bral stále so sebou.

„B-bola si tu už?" Endžin hlas sa triasol a ja som vedela, že sa ochvíľu rozplače. Bola silná, prežila si toho veľa už od detstva, no Nikolasova smrť, či už len spomienka na ňu, ju ničila viac ako si dokázala pripustiť.

Len som pokrútila hlavou, pretože z úst mi nevyšlo ani slovo. Nikto nám nepovedal kde zomrel, povedali nám len, že skočil pod vlak. Na pohrebe nemal ani otvorenú truhlu, vraj mal telo znetvorené na nepoznanie a identifikovali ho len podľa dokladov. Pamätám si na ten deň presne:

Bola som u babky, bol začiatok septembra, prechádzala som sa po dedine, keď mi mama zavolala, že by som mala ísť domov. Cítila som, že s niečo stalo, nechcela mi to povedať, no nakoniec na moje doliehanie zo seba vyhŕkla do telefónu: „Nikolas sa zabil." Bolo to akoby ma niekto prebodol, ako blesk z jasného neba. Stála som na mieste a snažila sa to vstrebať. Po pár minútach som zavolala Endži, len som plakala a ona so mnou. Ešte v ten deň po mňa prišli rodičia a odniesli ma domov, zbalila som si pár vecí a odišla som k Endži. Ležali sme u nej na posteli a plakali.

Teraz, keď sme našli to miesto, sa to zopakovalo znovu. Akoby sa vrátil čas. Akoby niekto Nikolasa druhýkrát zabil...

Znovu sme ležali u Endži na posteli a plakali. Každých 10 minút si Endži odskočila na balkón a zapálila si cigaretu.

Odkedy sa s ňou rozišiel jej prvý „naozajstný" frajer, fajčila jednu za druhou a teraz, po Nikolasovej smrti, to bolo ešte horšie. Keď sme už nevládali plakať, sedeli sme na balkóne a pili vanilkovo-škoricové capuccino, ktoré nám pripravoval Niko zakaždým, keď sme k nemu prišli.

„Myslíš, že trpel?" Pozrela na mňa s červenými vyplakanými očami. Vyzerala ako šteniatko, ktoré niekto vyhodil z idúceho auta - utrápená, ubolená, nechápala čo sa deje a prečo sa to deje.

„Je to rýchla smrť, nič necítil," pozdvihla som kútiky úst, pretože to bola pravda a bola to informácia, ktorá nás obe aspoň trošku ukľudnila - netrpel.

„Ale prečo? Prečo to spravil? Vždy bol taký šťastný. Prečo sme si nevšimli či mal nejaké problémy? Prečo nám nič nepovedal?"

Zaborila som si hlavu do dlaní, pretože som na tieto otázky odpoveď nemala. Mala som s ním blízky vzťah, hovorili sme si úplne všetko - všetky naše tajomstvá, problémy aj radosti. Boli sme 15-ročné deti a jediné problémy, ktoré nás mohli trápiť, bol výber strednej školy a vzťahy, no ani jeden z nás vzťahy neriešil.

On mal okolo seba dve pekné baby a my sme si užívali spoločnosť pekného a milého chalana. Čo viac sme si mohli priať?

„Myslíš, že ho trápilo nejaké dievča?" Opýtala sa ma zachrípnutým hlasom. Hneď ako to dopovedala, nemohla som sa nezasmiať.

„Počuj, mal okolo seba nás dve - sexice. Myslíš, že by ho zaujímalo nejaké iné dievča? A aj keby áno, ako som už spomínala, mal nás dve - to iné dievča by nemalo šancu," uchechtla som sa a sledovala som, ako sa Endži pomaly dvíhali kútiky úst, až kým sa nezačala smiať.