Dcéra dvoch bohov (PJO and HoO ff)

Prológ

"Tri.... Dva.... Jedna.... Túúút" odoznela trénerova trúbka a mne skoro popraskali ušné bubienky. Skočila som do bazéna a nemotorne sa odrazila nohami od steny. Všetci moji spolužiaci boli už na pol ceste, kým ja som sa tam pokúšala neutopiť.

Poviem to narovinu. Od malička milujem vodu. Vlastne milovala som...Už ako trojročná som bola s rodinou prvý krát pri mori. Divoké vlny narážajúce do skál vyplavovali množstvo nádherných pokladov v podobe lastúr alebo iných dych berúcich prekvapení.

Bol tu ale jeden problém. Ako všetko na tomto svete má svetlé, i temné stránky. Milovala som tie chvíle, keď som sa ponorila do toho úžasného záhadného sveta pod hladinou. No v jeden jediný okamih sa to zvrtlo. Poznáte ten pocit, keď vás zrazu premkne strach? Presne to sa stalo mne.

Plávala som popri útesoch a splývala s vlnami. Vtom som zacítila obrovský strach, bezmocnosť. Pozrela som sa pod seba a uvidela len prázdnotu. Okolo sa rozkladala čierno čierna tma. Ocitla som sa nad priepasťou. Začala som kričať, keď sa mi niečo obtrelo o nohu. Inokedy by som sa zasmiala a preskúmala to, no teraz som cítila, že to niečo, nemá dobre úmysly.

Kričala som a kričala. Od plaču som zamdlievala, ale musela som sa udržať nad vodou. Onedlho som počula zvuk motora. Prišli ma zachrániť. Čo najrýchlejšie som sa vytiahla na čln a triasla sa ani nie tak od zimy, ako od strachu.

Hneď na to ma odviezli do nemocnice. Bola som podchladená a utrpela som nejaký "šok". Od toho dňa som do vody nevliezla, i keď mi chýba ten nádherný pocit. Pocit voľnosti.

Ale späť k dnešnému problému. Ako všetci ôsmaci na našej škole, musíme absolvovať povinný plavecký výcvik. Inokedy by som skákala od radosti, no teraz sa ma zmocnil strach. Pri spomienke spred dvoch rokov, som zacítila rovnakú bezmocnosť ako vtedy v mori. Vlastne, ono tam vtedy nič nebolo, žiadna priepasť, žiadne "divné" stvorenia, len obyčajný kúsok mora s obyčajnými živočíchmi. Chcela som to pripísať halucináciám, ale to všetko bolo tak reálne, že som ten návrh okamžite zavrhla.

Plávala som, čo najlepšie som vedela, no na každom metri, sa ma zmocnila úzkosť a ja som sa musela dostať na vzduch. Takýmto tempom som bazén preplávala za dve minúty. Ostatným to trvalo tak dvadsať sekúnd?

Neviem čo sa v ten osudný deň so mnou stalo, ale som odhodlaná to zistiť.

"Čo sa stalo Scottová? Nebodaj sa topíš. Prepáč, ja som zabudol, ty sa utopíš aj na čerstvom vzduchu." Ozval sa triedny "macher" Dylan a celá jeho partia sa zasmiala, na tej trápnej poznámke.

Nesadli sme si už od prvej triedy a on sa ma stále pokúša strápnovať. Žije iba s mamou, ktorá naňho nemá veľa času, pretože tie jeho vtípky na učiteľov ohrozujú ich rozpočet. Má fakt skvelú mamu, škoda že nieje po nej.

Ignorovala som jeho poznámku a trasľavo sa vytrepala z bazéna. Sadla som si na jedno lehátko a snažila sa potlačiť návaly strachu a úzkosti. Ten tupec nezabudol zase niečo utrúsiť o tom, aký som strachopud. Modlila som sa, aby tento deň čo najskôr skončil.

Po dvoch hodinách neúspešných pokusov premeniť sa na morskú pannu nám konečne plavecký skončil. S rýchlosťou  blesku som upaľovala do šatní. Na moje nešťastie, ma treslo na mokrej podlahe. Kde sa tu dokelu vzala tá voda?!?

Veď sme na kúpalisku

Prebleslo mi hlavou a ja som prevrátila očami. Niekedy som ako prispatá. Vtedy sa ma spýtate koľko je hodín a ja odpoviem prinajlepšom chleba s maslom.

Postavila som sa skôr, ako si to stihol niekto všimnúť, no to už sa spoza rohu valilo stádo blbcov na čele s Dylanom.

"Ále, ále, pozrime sa kto nevie chodiť. Nebodaj si si udrela kolienko?" Neudržal jazyk za zubami a samozrejme sa všetci rozrehotali.