Divergent Lucy

Rozhodovacia ceremónia

Zobudila som sa dosť skoro. Bola ešte tma, tak som ešte ležala a rozmýšľala. Neohrozenosť, Harmónia alebo Otvorenosť? Fuuuf ťažký výber ale musím sa rozhodnúť. Predstavila som si život v otvorenosti. Bol by to ten istý nudný život predurčený pravde. Ale mohla by som ďalej žiť s rodičmi. Druhá je Harmónia. Tam by som žila kľudný život a možno by som si našla aj priateľov. A v Neohrozenosti by som zase mohla byť s Petrom. Zarazila som sa. Chovali by sme sa s Petrom ako súrodenci aj po takom dlhom čase čo sme sa nevideli? Dúfam že ano. Nakoniec som všetky myšlienky zahnala a ešte na chvíľu som zaspala.
Keď som sa znova zobudila bolo už konečne svetlo a vstala som presne na čas. Išla som do kúpeľne a umyla si zuby. Vlasy som si zopla do copu a išla som sa obliecť. Obliekla som si biele spodné prádlo, čierne rifle a biele tričko. Dala som si čiernobiele topánky a pre istotu som si obliekla čiernu mikinu aby mi nebola zima. Ďalej som si išla vyžehliť vlasy a tento krát som si urobila normálny vysoký cop. Mama aj otec už museli vedieť že som hore lebo som behala po izbe ako šialená. Žalúdok som mala jak na vode a kebyže niečo zjem asi by som to hneď vyvrátila. Nervozita mi ovládala celé telo. Keď som vstúpila do kuchyne mama aj otec už boli nachystaný. Mama vedela že keď ma čaká niečo veľké, vždy som nervózna a nechcem jesť čiže sa s raňajkami ani neobťažovala. ,,Keď sa vrátime poriadne sa naješ" povedala a ja som sa rozpačito usmiala. Oni naozaj počítajú s tým že si vyberiem otvorenosť. Ale čo ak sa nevrátim?! Čo budú robiť?! Poriadne som sa nadýchla a otec mi naznačil že ideme. Spolu s rodičmi sme išli po chodníku smerom k Centrále. Je to hlavná budova kde sa každý rok robí rozhodovacia ceremónia  16 ročným tínedžerom. Neboli sme sami. Tiahli sme sa vo veľkom dave plnom rodičov a ich detí ktoré si budú tiež vyberať. Vstúpili sme dnu a rodičia si išli sadnúť na miesta otvorenosti. Ja som sa išla zaradiť za ostatnými čo si tiež idú vyberať. V sále nastalo ticho. Na pódium prišla Johana Reyesová ktorá je vodkyňou Harmónie. Od obočia, cez oko, až po ústa sa jej tiahne veľká jazva. Ktovie z čoho keď je mierumilovná. Začala príhovor ako každý rok. Každý rok sa tu striedajú vodcovia frakcii v príhovore. ,,Systém frakcii je orgán zložený z buniek vás všetkých. Každý rok si majú 16 ročný  právo vybrať novú frakciu, či už podľa testu predpokladov alebo samostatne. Mali by ste sa poznať najlepšie a podľa toho si aj vybrať. Systém frakcii funguje už niekoľko stoviek rokov. Najlepšie bude ak ho budete dodržiavať aj s jeho pravidlami." Odmlčala sa ,,Najprv frakcia potom krv" povedala a my sme zopakovali ,,Najprv frakcia,potom krv"
Potom vytiahla zoznam a začala hovoriť mená. Moc som to nepočúvala ale najviac ma zaujali ľudia ktorý prestúpili.
,,Samantha Styles" ozvalo sa. Z radu vyšla ryšavovlasá štíhla baba oblečená v modrom. Išla rovno k nadobám a bez váhania dala svoju krv do nádoby s uhlíkmi. Dav neohrozených pochvalne zahučal. Prešlo pár mien a potom sa ozvalo. ,,Luciana Evans" pomali som vyšla na pódium a vzala som nôž. Ruky sa mi triasli a ja som sa nevedela rozhodnúť. Nádoby harmónie a otvorenosti boli vedľa seba a nádoba neohrozenosti bola na druhom konci stola. Možno to je práve to rozhodnutie ktoré som potrebovala. Ak sa vzdialim od rodiny možno sa postavím na svoje vlastné nohy. Predsa len mi vyšla aj neohrozenosť. Urobila som si malú radku na dlani a svoju krv som nechala stiecť do nádoby s uhlím.
,,Neohrozenosť" povedala Johana a ja som sa otočila. Prvé kam som sa pozrela bola mama s otcom. Mama plakala a otec ju objímal ale tiež mu tiekli slzy. Potom som pozrela na dav neohrozených a to čo som zbadala ma potešilo. V dave sedel Peter a usmieval sa na mňa. Išla som tam a nejaký neohrozený mi uvoľnil miesto. Počkala som kým sa skončí ceremónia. Keď sa skončila dav neohrozených aj so mnou sa rozbehol smerom ku koľajám. Rozdelili sa a začali šplhať po stĺpoch aby sa dostali a koľaje. Nikde som nevidela Petra a tak som sa zaradila k jednému stĺpu a bez ťažkostí som vyliezla hore. Všetci sme čakali na vlak a ja som sa dovtedy porozhliadla po Petrovi. Videla som ho úplne na začiatku koľají. Zrazu okolo mňa presvišťal vagón vlaku. Spamätala som sa a rozbehla za ostatnými. Sledovala som ich techniku ako naskočili na vlak. Pokúsila som sa o to isté a prekvapivo sa mi to podarilo. Vnútri som sa oprela o stenu vagóna a myslela na Petra a na rodičov. Je mi rodičov ľúto. Nechcela som ich opustiť. Príjmu ma ešte ako dcéru? Ale však Petra nijako nevyhodili. Z myšlienok ma vytrhla tá dievčina z ceremónie. ,,Rozmýšľaš nad rodinou?" Spýtala sa. ,,Hmm áno" odpovedala som jej. ,,Neboj to bude dobré, zvyknú si" povzbudila ma. Usmiala som sa na ňu. ,,Som Samantha ale volaj ma Sam." ozvala sa. ,,Ja som Luciana ale volaj ma Lucy" zopakovala som a obe sme sa zasmiali. Celú cestu sme sa rozprávali o frakciách a o našich životoch. Vyrušilo nás až keď niekto zakričal. 
,,Vystupovať" ozval sa niekto a my sme išli ku dverám. ,,Vlak nezastavý, musíte skočiť" povedal niekto za nami. Keď sme boli blízko strechy všetci začali vyskakovať. Ja som skočila medzi prvými. Nechcem tu byť za padavku. Odrazila som sa a letela. Chvíľu som hmatala rukami do prázdna a potom to prišlo. Tvrdý dopad. Dopadla som na nohy ale neustála som to a prevrátila som sa na zadok. Zvládla som to. Som na streche! Poobzerala som sa po Sam. Našla som ju kúsok odo mňa. Prišla som k nej a podala jej ruku. ,,Si v poriadku?" vďačne ju prijala. ,,Ano som" mala rozbité kolená ale nejako jej to nevadilo. ,,Poďte sem" zakričal niekto. Otočila som sa. Na rímse strechy stál chalan. Mohol mať 18-19 rokov. Celú tvár mu pokrývali pirsingy. ,,K neohrozeným vedie len jedna cesta. A to je táto" ukázal smerom dole. ,,Ak nemáte odvahu skočiť tak k nám nepatríte." Povedal s úškrnom. ,,Tak kto pôjde prvý?" To si z nás strieľajú?! Máme skočiť dole?! K rímse vykročil chalan z informovanosti. Vyliezol na rímsu a skočil. Vykročila som k rimse a pozrela som dole. Bola tam veľká čierna diera v zemi. Pozrela som na toho chalana. Mal nečitateľný výraz a z toho som bola zmätená. Opatrne som vyliezla na rimsu a pozrela dole. Potom som zavrela oči a skočila. Silný vietor mi tlačil do pľúc a tak som sa nemohla poriadne nadýchnuť. Keď už som myslela že zomriem oblapila ma sieť. Vydýchla som si. Tu dole je sieť! Naťahovali sa ku mne rôzne ruky. Chytila som sa prvej na ktorú som dočiahla. Vytiahol ma hnedovlasý chalan. ,,Som Štyri a ty si?" Spýtal sa ma. ,,Lucy" odpovedala som sebavedomo. ,,Druhá skokanka Lucy!" zakričal k nejakej skupinke. ,,Vitaj v neohrozenosti!" Povedal mi a ja som sa usmiala. Išla som k tomu chalanovi s informovanosti a čakala čo sa bude diať. Keď sme tu boli všetci kandidáti prišiel za nami ten s pirsingami. ,,Vitajte som Eric, nasledujúce týždne budem trénerom prestúpencov. Tuto Štyri bude trénerom odkojených a keď o vás hovorím ak nemáte záujem o prehliadku tak choďte zo Štyrim do izby." Odkojený sa od nás odpojili a odišli za Štyrim. ,,Teraz vás prevediem po celom hlavnom stane." Povedal a išiel k nejakým dverám a my sme ho nasledovali. Najprv nám ukázal telocvičňu, potom jedáleň, potom jamu a nakoniec spálňu. V spálni sme sa prezliekli do čiernych vecí a tie staré sme spálili. So Sam máme postele veľa seba. Po prehliadke sme išli do jedálne na večeru. Keď som tam prišla hneď ma zavolal Peter k jeho stolu. Všetci si niekam sadli a tak mi so Sam sme išli za Petrom. ,,Vitaj v neohrozenosti sestrička!" Povedal mi Peter a objal ma.
,,Ďakujem" povedala som mu a objatie mu opätovala. Zrazu zahučal jeden černoch aby prilákal našu pozornosť.
,,Moje meno je Max. Vítam všetkých nových kandidátov ktorý si vybrali túto frakciu. Nerobte nám hanbu. Vybrali ste si nás. Teraz je rad na nás" všetci začali tlieskať a pochvalne hučať. Keď sa upokojili mi s Petrom a Sam sme sa porozprávali a potom sme sa so Sam pobrali do izby. Hneď ako som si ľahla mi celé telo ochablo a zaspala som.