Divergent Lucy

Test predpokladov

Išla som domov zo školy a premýšľala nad zajtrajškom. Totižto zajtra ma čaká test predpokladov a ja absolútne neviem kam patrím. Narodila som sa v otvorenosti ale na otvorenosť niesom až taká úprimná. Nikdy som nebola a asi už ani nebudem. Pochybujem že mi v teste predpokladov výde otvorenosť. Môj brat Peter ktorý minulý rok prestúpil do neohrozenosti vedel vždy povedať čo si myslí aj keď to asi iný počuť nechceli a dokonca ani ja nie. Ja niesom ten typ ktorý klame ale skôr si radšej niektoré veci nechám pre seba aj keď v našej frakcii by sa to nemalo. Tu máme každý týždeň očistu. To je že nás pripoja pod sérum pravdy a musíme povedať všetky tajomstvá čo sme za posledný týždeň nazbierali. Ja sa tomu nejakým spôsobom vyhýbam, proste keď ma pripoja tak ja môžem kľudne všetko zamlčať a nič sa mi nedeje. Ako keby na mňa to sérum neúčinkovalo.
Ani som si neuvedomila že moje myšlienky ma na tolko stiahli že som sa ocitla pred domom. Stojím pred vysokou čierno-bielou budovou so znakom váh. Váhy znázorňujú rovnováhu medzi pravdou a lžou. Ja to ani nejako nevnímam. Ak to nieje potrebné radšej sa nezdôverujem nikomu, ani rodičom. Vstúpila som dnu kde bolo plno ľudí v čierno bielom oblečení. Pravidlo frakcii je že každý musí nosiť oblečenie farby svojej frakcie. Ja mám na sebe biele rifle, čierne tričko a biele sako. Prišla som k výťahu kde som stlačila číslo 5. Bývame na 5 poschodí čož nieje až tak vysoko a niekedy keď sa nudím tak to vybehnem aj schodmi. Vstúpila som dnu kde ma čakala mama ktorá varila obed. ,,Ahoj zlatko už si doma?" Ozvalo sa z kuchyne. ,,Áno mami už som" zakričala som jej a išla som do svojej izby. Ľahla som si na posteľ a rozmýšľala nad zajtrajškom.
Rozmýšľala som nad Petrom ktorý minulý rok prestúpil. Nevidela som ho už pekne dlho. Jeho nečakané prestúpenie do neohrozenosti ma dosť prekvapilo. Nikdy nám nepovedal že by sa mu tá frakcia páčila. Napadlo mi že pôjdem do jeho izby ktorej sa ešte nikto nedotkol odkedy odišiel. Vstúpila som dnu a poobzerala sa dookola. Celá izba vyzerala ako normálna izba otvorenosti no niečo mi nesedelo. Zem pri skrini bola doškriabaná ako keby ju presúvali. S veľkou námahou som ju odsunula a to čo som našla ma zarazilo. Celá stena bola popísaná a pokreslená znakmi neohrozenosti. Asi to tam rodičia dali aby predomnou schovali Petrove tajomstvo o ktorom možno nevedeli ani oni kým neprestúpil. Otvorila som skriňu a našla tam Petrove veci. Vytiahla som sveter a ovoňala ho. Až vtedy ku mne doľahlo ako veľmi mi chýba môj brat. Vzala som sveter a odišla do svojej izby. V izbe som si obliekla jeho sveter a ľahla si naspäť do postele. V hlave som vyraďovala frakcie. Takže Sebazaprenie. Ja úprimne niesom moc obetavá, už ako dieťa som sa s Petrom bila o každú vec ale aj keby som, ten život je moc nudný čož by som tam nevydržala. Harmónia je celkom fajn frakcia a rozmýšľam aj nad ňou čiže tá je v pohode. Otvorenosť by som si vybrala iba ak by ma tam priradil test predpokladov.  V Informovanosti by som nevydržala už len pre to že v škole mám pocit že mi vybuchne hlava nieto ešte tam žiť. No a zostáva už len neohrozenosť. Akože aj v škole som mala rada telesnú čiže aj pohyb celkovo. No a je tam Peter čiže by som sa s ním zase výdala každý deň. A láka ma aj tá sloboda a všetko okolo toho. Fajn takže buď Harmónia alebo Neohrozenosť. Je to veľmi ťažké ale dúfam ze mi test pomôže. Nad týmto všetkým som rozmýšľala až do večera. Mama ma zavolala na večeru. Prišla som do kuchyne kde bol už aj otec. Sadla som si za stôl a mama mi naložila. Ako sme jedli otec nám rozprával čo bolo nové v práci. Totižto môj otec je zástupca vedúceho našej frakcie Jacka Kunga. Keď sme dovečerali tak ma obaja rodičia objali a vtedy to na mňa doľahlo. Veď ja ich nemôžem opustiť. Neprežijem bez nich. ,,Dcérka naša, vždy ťa budeme ľúbiť nech si vyberieš čokoľvek." Ozval sa otec a pobozkal ma na čelo.Mama mi stisla ruku a usmiala sa na mňa. Vyhŕkli mi slzy do oči ale aj cez to som ich pevne objala a usmiala sa na nich. ,,Aj ja vás veľmi ľúbim" to bolo všetko čo som im povedala a odišla som do izby kde som sa rozrevala ako malé decko. Plakala som do polnoci a potom som od únavy zaspala.
Ráno:
Zobudilo ma klepanie po ramene ako každé ráno keďže ja si nedokážem privstať. No a čo, ja milujem spánok.
,,Hmm" zamrmlala som a pretočila som sa na druhú stranu. ,,Zlatko vstávaj, dnes nemáš školu ale test predpokladov" po jeho slovách som vystrelila do kúpeľne a on sa nadomnou len pobavene zasmial. Ako som mohla zabudnúť na test?! Rýchlo som sa osprchovala a umyla si zuby. Mokré vlasy som si vyfénovala. Zapozerala som sa na seba v zrkadle. Mám vyšportovnú postavu a to skoro vôbec necvičím. Povzdychla som si pri pohľade na moje vlasy. Sú hnedé a husté. Viem že iný by boli radi kebyže také majú ale ja ani tak nie. Vzala som môjho verného priateľa kulmu a vyrovnala som si ich. Tak a už mi stačí sa len obliecť. Obliekla som si biele rifle (nie tie zo včera ale iné pretože ich mam okolo 50 kusov)  a k tomu čiernobiele tričko. Na to som si prehodila čiernu mikinu a išla som do kuchyne. Otec bol už v práci a mama chystala raňajky. ,,Dobré ránko Luciana" ,,Hmm dobré ráno mami" zamrmala som a sadla si za stôl. Mama mi podala tanier s omeletou a sadla si vedľa mňa. ,,Tak čo. Si nervózna?" spýtala sa ma a ja som sa zamyslela.
,,Ani nie. Veď nemám byť prečo je to len test nie?" odpovedala som pravdivo. Mama sa zasmiala a pohladila ma po ruke. ,,To je dobre dcérka. Ani ja som nebola nervózna keď som tam bola a to je základ" usmiala som sa na ňu a vstala som. ,,Asi už pôjdem nech sa dostanem na rad medzi prvými" povedala som mame aj keď to pravda nebola. Chcem sa ešte chvíľu poprechádzať a vyvetrať si hlavu. ,,No dobre zlato tak sa maj" povedala a objala ma. Objatie som jej opätovala a odzdravila ju. Pred budovou som sa rozbehla, išla som rovno cez park aj keď som si tým cestu len predĺžila. Keď som už nevládala bežať tak som išla krokom a už som na konci parku videla budovu v ktorej sa mihali rôzne farebný ľudia. Každý sa musí obliekať podľa svojej frakcie. Otvorenosť-čiernobiela, Harmónia-žltá 
Sebazaprenie-šedá, Neohrozenosť-čierna a Informovanosť-modrá. Pred budovou som sa nadýchla a vstúpila som dnu. Bol tu stôl a za ním sedeli rôzne skupinky. Neohrozený sa hlučne bavili a prekrikovali. Ľudia zo Sebazaprenia ticho sedeli a snažili sa nepútať na seba pozornosť. Informovaný mali pri sebe každý nejakú knihu a v tichosti ju čítali. Otvorený sa rozprávali jediný ako civilizovaný ľudia aj keď aj oni niekedy zvýšili hlas. A ľudia s harmónie hrali na hudobných nástrojoch nejakú hudbu a pritom si spievali a smiali sa. Ja som si sadla k mojej frakcii a ticho som sedela a rozmýšľala. Postupne volali po menách a miestnosť sa vyprázdňovala. Niektorý odchádzali po teste prekvapený a iný zase s hrdým úsmevom na tvári.
,,Luciana Evans" zakričí na mňa jedna černoška oblečená v čiernom Neohrozená.  Idem za ňou do jednej miestnosti. ,,Sadni si" žena ukáže na kreslo. Urobím ako povie. ,,Som Tori" povie a priloží mi nejaké dráty na čelo.
,,Vypi to" podá mi pohár s modrou tekutinou. ,,Čo je to?" opýtam sa lebo takéto niečo som v živote nevidela.
,,Proste to vypi" naliala som to do seba a pomali zatvárala oči. Posledné čo som videla bolo tetovanie vtáka na Toriinom chrbte.
Otvorila som oči.Bola som stále v tej istej miestnosti až na to že som na hlave nemala žiadne elektróny a zmizla aj Tori. Vstala som a porozhliadla sa, jediné čo som videla bol môj odraz v zrkadle. Keď som sa otočila naspäť, nebolo tam už ani kreslo ale všetky steny pokrývali zrkadlá. ,,Haló" ozvala som sa ale nič. Všade v zrkadlách bol môj odraz. Obzerala som sa keď som si niečo všimla. Jeden môj odraz sa ani nepohol,nerobil to čo ja. Prešla som k nemu a potľapkala ho po pleci. Zacítila som dotyk na ramene. Keď som sa otočila stál za mnou môj odraz a ukazoval na dva stolíky ktoré tu pred tým neboli. ,,Vyber si" povedala ale ja som nepochopila. ,,Načo" žena sa zamračila ,,Vyber si" ,,Fajn" odpovedala som a rozbehla sa. Rýchlim chmatom som vzala veci z oboch stolov. Zľakla som sa. V jednej ruke som držala mäso a v druhej zbraň. Zrazu žena a aj stoly zmizli. Za chrbtom som počula vrčanie. Pomaly som sa otočila a asi dva metre predomnou stál pes. Pozrela som na obe veci v mojich rukách. Ak mu dám mäso tak sa ukľudní ale nie nadlho a ak ho zabijem...na to ani nechcem pomyslieť. ,,Počúvaj. Nechcem ťa zabiť ale ak sa neukludníš tak to inak nepôjde" prihovorila som sa mu úprimne. Pes sa po mne rozbehol a tak som mu rýchlo hodila mäso a zavrela oči. Keď som ich otvorila zrazu predomnou nebol krvilačný pes ale malé šteniatko. Usmiala som sa. Ani som nemusela strielať. ,,Šteniatko" ozval sa spoza mňa detský hlások. Keď som sa otočila, stál za mnou malý chlapec z otvorenosti. Usmiala som sa na neho a on mi úsmev opätoval. Vrčanie sa vrátilo. A zase bol za mnou krvilačný pes. Už som nebola ja jeho obeťou ale teraz to bol ten chlapec. Pes sa po ňom rozbehol a chlapec hodil nohy na ramená. Neváhala som. Zovrela som zbraň do roztrasených rúk a namierila na psa. Nadýchla som sa a vystrelila. Ochabnuté telo psa sa prepadlo pod zem a aj chlapec zmizol. Zbraň mi spadla z rúk a ja som zatvorila oči. Keď som ich otvorila bola som späť v tej miestnosti s Tori. Vydýchla som si. Keď mi Tori dávala dole elektróny z čela zachytila som jej pohľad. Stále na mňa nenápadne pozerala. ,,Ako som dopadla?" Spýtala som sa ale Tori ma ignorovala a išla niečo zapísať do počítača. Čakala som a ukľudňovala svoje roztrasené ruky. Keď už bolo dosť napäté ticho a Tori na mňa stále len zazerala tak som skúsila znova. Možno ma pred tým nepočula. ,,Tak ako som dopadla?" Tori prestala písať do počítača a pozrela na mňa.
,,Otvorenosť" odmlčala sa ,,Harmónia a Neohrozenosť" zarazila som sa. Mala mi vyjsť len jedna frakcia tak ako to? ,,Čo?"
Nadýchla som sa. ,,Ako to že tri? Čo si mám teraz vybrať na ceremónii? Veď to je nemožné. Nemohli mi vyjsť tri" Tori mi pomohla vstať a potom ma mierne strčila k stene. ,,Počúvaj ma. Nieje to nemožné. Je to len zriedkavé." hovorila mi potichu. ,,Volá sa to divergencia. Ľudia ktorý sú divergentný dokážu ovládať simulácie a niektoré na nich ani nefungujú a preto sa nimi ostatný cítia ohrozený.Nesmieš to povedať nikomu a ani rodine.Každému povieš že ti vyšla otvorenosť pretože to som ti tam napísala.Musíš si dávať pozor lebo ak sa to niekto dozvie si mŕtva" posledné slovo povedala tak ticho že som ho ledva počula. ,,Čo mám robiť?" spýtala som sa potichu.
,,To už je na tebe"odpovedla a chytila ma za ruku a odviedla von. Pri dverách mi povedala ,,Dávaj si pozor" a zabuchla. Ruky som si dala do vreciek na mikine aby ľudia nevideli že sa mi trasú. Vybehla som von a bežala domov. Mama nebola doma a tak som rýchlo vybehla do izby a zamkla sa tam. Behali mi v hlave Toriine slová. ,,Ľudia ktorý sú divergentný dokážu ovládať simulácie a niektoré na nich ani nefungujú a preto sa nimi ostatný cítia ohrozený." Tak preto na mňa nefungovalo sérum pravdy. Z celého dňa som bola unavená a zaspala som.
Zobudilo ma klopanie na dvere. Vstala som a otvorila. Za dverami bola mama.
,,Zlatko čo sa stalo?" Nevedela som o čom hovorí. ,,Hmm zaspala som" preverila si ma pohľadom a prikývla.
,,No dobre tak si umy tvár a poď sa navečerať,, prikývla som a išla do kúpeľne. Pozrela som sa do zrkadla a na všetko som si spomenula. Som divergentná. Bože môj?! Čo si mám vybrať?! Umyla som si tvár a išla som dole do kuchyne. Keď som si sadla otec sa ma spýtal. ,,Prečo si odišla z testu?" Zarazila som sa. No nič musím klamať.
,,Hmm bolo mi zle" pozerala som sa do taniera. Otec na mňa ešte chvíľu hľadel a potom si nabral jedlo. Asi mi uveril.
,,A už ti je lepšie?" Spýtal sa. Dobre, určite mi uveril. ,,Áno trochu som si pospala a je mi lepšie." Rýchlo som do seba napratala jedlo s úmyslom sa vypariť z kuchyne. ,,Aký si mala výsledok?" Spýtala sa mama. Nečakala som to. Nemáme nikomu hovoriť čo nám vyšlo. Až po ceremónii. Poviem jej čiastočnú pravdu čiže to nebude klamstvo. ,,Otvorenosť" odpovedala som. Mame vyditeľne odľahlo. ,,A už vieš čo si vyberieš?" Zapojil sa do rozhovoru otec. ,,Nie, ešte nie a to je všetko čo Vám k tomu môžem povedať" Vstala som a aby to nevyzeralo drzo objala som oboch a dala im pusu. ,,Oboch vás veľmi ľúbim. Dobrú noc" povedala som a oni ma tiež objali a otec mi dal pusu na čelo. ,,Aj my teba zlatko a tiež dobrú noc" odtiahla som sa a išla som do izby. Vyzliekla som sa a išla som do sprchy. Pustila som na seba vlažnú vodu a triedila som si myšlienky. Rozhodla som sa že si vyberiem podľa toho ako sa budem zajtra cítiť. S tým pocitom som vyšla zo sprchy a obliekla si pyžamo. Ľahla som si a ešte chvíľu rozmýšľala kým ma spánok nevtiahol do svojej moci.