52

2.4K 78 0
                                    

Nikdy som si nemyslela že ja budem organizovať pohreb a ešte pre môjho otca. Od jeho smrti sa veľa nezmenilo. S Williamom sme stále v pohode a dá sa povedať že jeho smrť nás zblížila. Viem môže to vyznie divné ale je to tak. Tým že mi otec veľmi chýba tak William trávi viac času so mnou a snaží sa má rozveseliť. Aj keď to nie je veľmi ľahké.
"Môžme ísť?" Spýta sa ma William. Už asi hodinu stojím pred zrkadlom a odhodlávam sa vyjsť z tohto bytu.
"Asi hej" poviem opatrne. Rukou si uhladím čierne šaty. William na mňa čaká na chodbe oblečený s čiernom saku. Kebyže nejdeme na pohreb som z neho celá mimo. Keďže v obleku vyzerá naozaj sexi.
"Bude to fajn" povzbudzujúco sa na mňa usmeje.
"Dúfam" snažím sa mu úsmev opätovať ale je až veľmi falošný. William mi otvorí dvere a pomôže mi ísť až do auta. Opatrne si sadnem na miesto spolujazdca. William naštartuje a odvezie nás na cintorín. Celú cestu nikto nič nepovie. Obydvaja len ticho sedíme. William zastane na kraji cintorína. Je tam už mnoho áut. Spoločne vyjdeme von a ideme rovno za mojou mamou.
"Ahoj moja. Ako sa cítiš?" Starostlivo sa ma spýta mama a silno má obime.
"Som v pohode" zaklamem jej a silno si ju k sebe pritiahnem. Presne takéto materské objatie mi chýbalo
"Prečo si mi nepovedala že je u teba?" Nedočkavo sa ma spýta.
"Ja neviem" poviem jej pravdu a zažívam sa do zeme.
"Mohla som ti pomoc" smutne sa na mňa a pozrie a chytí ma za plece.
"Už je to aj tak jedno" myknem nad tým plecom a vyberiem sa na obrat. V kostole je plno ľudí. Nemyslela som si že môj otec mal až tak veľa známych. Hneď ako som vošla dnu na mňa všetci pozerali smutným pohľadom. V ich tvárach som videla ľútosť. Ale k čomu mi to je? Nikto z týchto ľudí nepozná mňa a pochybujem o tom že poznajú môjho otca, tak načo sa pretvarujú? William si všimne že sa necítim dobre tak si ma k sebe pritiahne. Spoločne si sadneme do prvej lavice. A farár začne obrat. Rozpráva o tom aký bol otec skvelý a ako nám všetkým bude chýbať. Aj keď pochybujem že niekto z týchto ľudí čo sú tu si naňho spomenie. Posledný krát sa idem pozrieť na otca. Leží upravený. Na sebe má oblek. Nikdy som ho takého pekného nevidela. Posledný krát sa naňho pozriem.
"Budeš mi chýbať oči" zašepkam potichu. Zacítim ako mi po líci tečie slza. Ale rýchlo si ju zotriem dole. Otočím sa a čo najrýchlejšie s tadial odídem. Nechcem sa už ani o minútu dlhšie pozerať na jeho mŕtve telo.
Hneď za mnou vybehne aj William.
"Si v pohode?" Starostlivo si ma pritiahne na hruď.
"Všetko je fajn" usmejem sa naňho. Keď som si myslela že najhoršia časť je za mnou strašne som sa mýlila. Začali za mnou chodiť ľudia a hovorili mi ako im je ľúto že taký skvelý muž mohol zomrieť. Všetko sú to len klamstvá.
"Úprimnú sústrasť. Je škoda takého dobrého muža" povie mi asi milionst človek. Začínam mať toho plné zuby. Otočím sa a vyberiem sa k autu.
"Kam ideš?" Zakričí za mnou mama.
"Preč" odvrknem. Nevydržím tu ani o minútu dlhšie.
"To nemyslíš vážne?" Nechápavo sa na mňa pozrie.
"Ja tu už nebudem" poviem rozhodne.
"Nesprávaj sa ako malá a vráť sa späť" napomenie ma mama.
"Prestaň ideme preč ja tu už nebudem" skriknem po nej.
"Nora" zavrčí na mňa mama.
"Daj mi pokoj" skriknem znova. Všetci na nás nechápavo pozerajú ale mne je to jedno.
"Spravaj sa normálne" upozorní ma.
"A k čomu to bude dobre? Všetkého mám plné zuby" ďalej kričím.
"Ja už nevládzem nechápeš?" Po mojich lícach začnú tiecť potoky sĺz.
"Celý môj život sa serie. Všetko je totálne nahovno. Tak k čomu to je všetko dobré. Prečo sa mám tváriť že ma to baví?" Skriknem po nej a čakám na odpoveď.
"HM?"
"Nora..." Začne opatrne moja mama.
"Nahovno. Všetko je nahovno" ďalej kričím a plačem. Pomaly dopadneme na zem. Hlavu si zaborím do kolien.
"Prečo sa to muselo stať?" Zašepkam potichu.
"Prečo?"

Fake FamilyWhere stories live. Discover now