Dark guardian《z.m》✓

nineteen.

To bude problém.

.Rosemary.

Predierala som sa strašidelnou húštinou, konáre mi ráňali chodidlá. Potrebovala som sa dostať k mame. Aspoň na Vianoce. Vedela som, že môj život je skazený. Zayn ma nikdy nepustí preč, navždy tam zostanem zavretá. 

Keď som zbadala niekoľko svetiel, okamžite som zistila, že to je okraj môjho rodného mesta. Z posledných síl som sa rozbehla naprieč ulicami, rovno k nášmu domu. Moje nohy zastali pred rozpadajúcimi sa dverami, na ktoré som jemne zaklopala, čakajúc na moju milovanú matku. Tú, ktorá mi dala život, ktorá sa o mňa starala aj v najťažších časoch.

Srdce sa mi nahlas rozbúchalo, do úší sa mi dostal zvuk vŕzgania dverí. Objavila sa v nich mama. Teda vlastne to, čo z nej zostalo. S ľútosťou som sa dívala na vychudnutú ženu, tmavé kruhy pod očami značili nedostatok spánku. Jej hnedé oči boli plné žiaľu, ruky sa jej triasli od zimy. Nespoznávala ma, pretože som cez hlavu mala prevesený plášť.

,,Kto ste?" Spýtala sa, pričom pár krát zakašľala. Bojazlivý tón sa jej nevytrácal z úst.

,,Mama." Hpdila som sa jej okolo krku hneď po tom,čo som si plášť strhla z hlavy. Pocítila som horúce slzy na mojich červených lícach vyštípaných od zimy. ,,Rosemary. Dievčatko, moje! Vrátila sa! Žiješ!" Radostne vykrikovala, akoby to chcela povedať každému obyvateľovi mesta. 

,,Mami, poď dnu. Je tu zima." Navrhla som, zatvárajúc za nami dvere. Konečne doma. Nezmenilo sa to tam, možno steny boli o trochu viac zaplesnené, ako predtým. Teplý oheň plápolal v krbe, nad ktorým bol zavesený hrniec polievky. Sadla som si na drevenú lavicu, pod náporom mojej váhy mierne vŕzgla. Mama na mňa položila teplú deku, nesúc mi šálku horúceho čaju. 

Usadila sa vedľa mňa, krátkym pohybom ruky si svoje havranie kučery stiahla do vrkoča. Na stôl som položila jedlo, ktoré sme mali na večeru v dome. ,,Rose, odkiaľ to máš?" Matka vyzerala veľmi prekvapene, pretože nebola zvyknutá na tak výdatné jedlo. Dokonca ani na Štedrý deň sme nemali kráľovskú večeru. Vždy sa skladala z chleba a kúska mäsa. Niekedy, ak sa neminulo veľa peňazí, sme mali na stole aj zeleninu. No nebývalo to často.

,,Hm. Dali mi to kamaráti." Padla prvá výhovorka, ktorá mi vtedy udrela v mysli. Nič lepšie som si nevedela vymyslieť. V bruchu som pociťovala zvláštny pocit. Pocit viny. Nikdy som sa neopovážila klamať jej. 

Za to môže Zayn. To on ma to naučil.

Akonáhle som si spomenula na Zayna, nemohla som prestať rozmýšľať nad ním. Čo teraz asi robí? Keď som odchádzala, ešte stále bezstarostne spal schúlený na pohovke. Bála som sa jedinej veci- ak sa zobudí. Nenájde ma a bude schopný zabíjať. A to nie len kvôli Arii.

,,Kamaráti? Akí kamaráti? Rose, kde si vlastne celý ten čas bola?" Riekla tmavovlasá žena vedľa mňa, žuvajúc chutne upečené mäso. Jej veľké hnedé oči ma pozorne sledovali, akoby sa mi chceli dostať hlboko do hlavy. Odkašľala som si, než som zo seba vypustila slová.

,,Nikto ti to nepovedal?"

,,Čo by mi mali povedať?"

,,V hostinci som obslúžila troch mužov. Mužov z klanu Dark. Uniesli ma." Povedala som, spomínajúc na ten strašný okamih. Vtedy sa môj život začal rúcať, ako domček z karát. 

,,Oh nie. Prečo si ich obslúžila? Rose, kde ťa uniesli? A ako je možné, že ťa nezabili?" Musela som matku upokojiť, položila mi mnoho otázok, ktoré som nestíhala spracovať.

,,Nevedela som o tom, že existuje nejaký zabijácky klan. Uniesli ma do jedného domu hlboko v lese. A prežila som jedine kvôli tomu najhroznejšiemu rozhodnutiu v mojom živote." Neuvedomovala som si to, ale slzy sa kotúľali dolu mojou tvárou. Nenávidela som ten pocit. Stratila som všetku svoju dôstojnosť, no aj tak  mám rada Zayna.

Prečo?

,,Kvôli čomu?" Vyzvedala, jej teplé ruky mi hladili chrbát.

,,Jeden muž. On. On mi povedal, že prežijem len vtedy, ak ho budem poslúchať. Znásilňoval ma." Vzlyky ťažko opustili moje telo, cítila som jeho chvenie. A čím viac som mame rozprávala o tých hnusných veciach, čo so mnou urobil, tým viac som prestávala rozumieť samú seba. Ostatné dievčatá by ho nenávideli z celej svojej duše, ale ja nie. 

Ale znova, prečo k nemu nepociťujem nenávisť?

,,To nič. Shh, Rose. To bude dobré. Už ti znovu neublíži, si doma." Šepotala mama, presne tak, ako ma ukľudňoval Zayn. No mama ma pred tým neznásilnila. 

Náhle sme sa obe otočili za klopkajúcim zvukom, ruky sa mi roztriasli. Určite to je Zayn, a prišiel si po mňa. Tlkot môjho srdca sa splašene zrýchlil, v žilách sa mi varila krv. Nie. Nie. Nie.

Pomaly som dvere otvorila, na moje šťastie pred nimi stálo dievča. Jej prenikavo zelené oči mi pripomínali Harryho. Vystrašene sa na mňa pozrela, bez slov vstúpila dnu. Bola som nadmieru prekvapená. 

,,Kto si dievča, a čo tu hľadáš?" Opýtala som sa opatrne, aby sa náhodou nerozplakala, keďže mala slzy na krajíčku. Jej nozdry sa rozšírili, pery skryvila do vystrašeného úškľabku. Zrazu sa znenazdajky zrútila na zem, prepukla v hlasný plač. Skrčila som sa k nej, triasla sa plačlivými vzlykmi. Nechápala som, čo sa jej mohlo stať. 

,,Dievča, pokoj. Ako sa voláš?" Opäť som sa jej jemne spýtala, nechcela som ju vystrašiť. Hodila sa do môjho náručia, potichu niečo zašepkala. Bolo to takmer nečujné. Ale ja som jej meno zachytila, čo na mojej tvári vrylo zdesený výraz. Zťažka som dychčala, ochotná vyhodiť ju naspäť von. 

Jej meno je Aria Roberts.

// Pozn. autora: //

Hey x 

Ako sa máte dievčence, a čo hovoríte na tento diel? Prišla Aria o.O Kapitolka je trochu o ničom ,na budúce to bude strašidelné :3 Aspoň dúfam :D :D :D :D :D Ešte som vám neprezradila, kto je ten zmrd, čo rozohnil Louisa, nepokladala som to za potrebné, keďže tu je teraz hlavná Rose :D sorrynotsorry :D

Okay, tak majte sa krásne skladajte básne a ČAU! <3 

Ďakujem za votes a komenty!! ♥ 

P.S.: Ak sa tu vyskytujú chyby, preklepy alebo mnohonásobne opakované slová, tak ma príďte zabiť, pretože som moc lenivá na opravovanie :) 

Thanks. 

*Tamm*