Len raz //boyxboy//✔

⚫18⚫

Jason

Pozeral som mu do očí. Nemohol som sa od nich odtrhnúť. Fascinovala ma v nich tá orieškovo hnedá farba. Dokázal by som si užívať túto chvíľu stále. No musel som pohľadom uhnúť. Nedokázal som to vydržať dlhšie. Síce boli naozaj prekrásne, ale vyžarovali zo seba dominanciu a celkom aj silu. Zahľadel som sa na svoje ruky. Neodvážil som sa pozrieť hore do jeho očí. Nemohol som.

*začiatok spomienky*

Sedel som na zemi v rohu a fňukal. Ani sa na mňa nepozrel. Jedol niečo a mne nehodlal dať ani kúsok. Po nejakom čase dojedol a to bol môj čas. Musel som upratať. Postavil som sa s bolesťami chrbta a prešiel k nemu. Otočil sa na mňa a na tvári mal úškrn. Pozrel som mu do očí, no hneď to oľutoval. Na tvár mi totiž pristála facka. Smrkol som, ale nič som nedal najavo. Naopak. Sklonil som hlavu a rýchlo upratal.

*koniec spomienky*

Na líci som pocítil niečo vlhké. Slza. Plakal som. Leo sedel stále oproti mne.

,,Jay si v poriadku?" spýtal sa starostlivo.

Neviem čo sa s ním dialo.
Neviem prečo sa o mňa teraz tak staral.
Neviem prečo mu na mne vôbec záležalo.

Prikývol som.

,,Jay notak" povedal a jemne ma chytil za bradu. Opatrne mi ju zdvihol a tým sa mu naskytol pohľad do mojich uplakaných očí. Smrkol som a chcel sa mu vytrhnúť z aj tak slabého zovretia. Ale niečo mi v tom bránilo. Aj keď som veľmi chcel nemohol som. Palcom druhej ruky mi zotrel slzy.

,,Jay viem aké to bolo ťažké. Ale ja taký nie som. Zabudni na všetko čo ti hovoril. Na všetky tie jeho odporné pravidlá. Už je to preč. Už sa tam nikdy nevrátiš. To ti sľubujem" dopovedal a potom urobil niečo čo by som naňho nikdy nepovedal. Objal ma. On ma objal. Hneď som sa k nemu pritúlil a začal plakať znovu. Plakal som mu do hrude a tým mu zmáčal tričko. No nemohol som tomu zabrániť. Slzy išli samé. Ani neviem ako a ocitol som sa v ríši snov. Zrejme som sa až tak moc unavil.

Leo

Zaspal. Pozrel som naňho. Na lícach mal už zaschnuté slzy. Opatrne, aby sa nezobudil som ho zobral do náruče a odniesol hore do jeho izby. Tam som ho položil na posteľ a prikryl. Pozrel som ešte naňho a pousmial sa. Bol taký nevinný. Naozaj som sa vtedy zľakol, keď začal plakať. Musel som ho teda nejako utešiť. To čo som povedal som myslel smrteľne vážne. Tam sa už rozhodne nikdy nedostane. Nedovolím to.

Bol som v kuchyni a už som pripravoval obed. Pre Jasona som urobil len obyčajnú ryžu, aby sa aspoň niečoho najedol. Sebe som urobil ešte opražené mäso a nejakú omáčku. V ušiach som mal slúchadlá takže som nič iné ako pesničky nepočul. Preto keď sa mi okolo pásu obmotali menšie ruky som sa trochu zľakol. Vytreštil som oči a dal si dole slúchadlá.

,,Uhm čo varíš?" spýtal sa ospalo. Otočil som sa tak, aby som naňho videl a pousmial sa. Už mal na sebe tričko. Pozrel na mňa.

,,Tak?"

,,Pre teba ryžu a mne ešte mäsko" povedal som.

,,A nemôžem aj ja mäsko?"

,,Nie, pretože to ešte nie" pozrel som naňho, no musel som sa otočiť inak by mi zhorelo mäso. To som dal na tanier a otočil sa späť naňho. Ten už ale sedel za stolom. Nabral som teda ryžu na tanier a položil pred neho. Najprv sa na to len pozrel, ale potom začal jesť. Ja som sa pousmial a nabral si tiež. Sadol som si a začal jesť aj ja. Keď sme mali všetko zjedené zase chcel ísť upratať, ale ja som ho zastavil. Zakňučal. Ja som sa uchechol a všetko odpratal.

,,Inak dnes má prísť Niall a Li" pozrel som naňho.

,,To vážne?" celý sa rozžiaril. Ja som však naopak posmutnel. Rozžiaril sa len preto, pretože má prísť ten Niall. Škoda, že to nikdy nebude zo mňa.

,,Áno vážne" povedal som po chvíli. Bol naozaj....šťastný. Vtedy som začal Niallovi závidieť. Ani nie o chvíľu sa ozval pri dverách zvonček. Zadržal som Jasonovu radosť a išiel otvoriť ja. Klamal by som ak by som povedal, že mi nemôže byť viacej blbo. Pred dverami stali Li a Niall. Bolo na nich vidno, že sú šťastný a rozhodne tam bolo aj to nejaké iskrenie.

,,Prepáč, že sme nedali vedieť, ale už som nemohol dlhšie čakať" spustil Niall. Ja som len prikývol a pustil ich dnu. Niall hneď vošiel, vyzul sa a šiel hľadať Jaya. Naopak Li vošiel pomalšie a aj kľudnejšie sa vyzul. Potom pozrel na mňa.

,,Leo čo sa stalo?" spýtal sa potichu a opatrne.

,,Nič" odpovedal som jednoducho. Ale vedel som, že ho to neodradí.

,,Poznám ťa a je to na tebe vidno" trošku skrčil obočie. Ja som si povzdychol a pozrel naňho.

,,Celkom ma zabolelo, keď sa Jason potešil, keď som mu povedal, že prídete"

,,Ale prečo? Nemal by si byť skôr rád?"

,,Vieš úprimne na mňa sa takto nikdy netešil. Li ja nemám šancu" sklonil som hlavu.

,,Leo..." chcel pokračovať, ale ja som ho zastavil.

,,Potrebujem vypadnúť Li. Postrážte ho kým sa nevrátim" povedal som a začal sa obúvať. Na seba som hodil len košeľu a skôr než stihol Li niečo namietať som dom opustil. Išiel som do mesta. Poznal som tam jeden klub kde som nebol vôbec neznámi človek.

Mal som v sebe už asi 5 možno 7 pohárik neviem nerátal som to. No viem, že v pohode som rozhodne nebol. Pamäť mi začínala vypadávať a môj krok už rozhodne nebol normálny. Teraz som sa tackal domov. Nevedel som presne v ktorej som uličke ani ako ďaleko som od svojho cieľa. Odrazu som sa začal smiať. Neviem z čoho. Proste mi niečo prišlo veľmi smiešne. A takto som sa ďalej tackal domov, keď odrazu mi zazvonil mobil.