Dvadsaťštyri želaní // adventný kalendár

12. (double drabble)

Malé mestečko bolo ponorené do tmy. V slabom svetle lámp pouličného osvetlenia sa jagal čerstvo napadaný sneh. Vianoce boli za rohom. Vedeli to aj žiaci miestnej školy, ktorí sa svedomito pripravovali na vianočnú besiedku pre rodičov.

„Tak, na dnes končíme, mládež, je neskoro," ukončil skúšku speváckeho zboru učiteľ Hrdlička. „Ste skvelí, to vystúpenie zvládnete na jednotku. Zajtra to ešte doladíme. Teraz choďte domov, prajem vám krásny večer," rozlúčil sa. Pohľadom vyhľadal neveľkého blondiaka. „Ty, Karol, ešte, prosím ťa, na chvíľu ostaň."

Chlapec, už takmer na odchode, zastal uprostred kroku. Otočil sa a zmätene hľadel na učiteľa, ktorý odrazu vyzeral, akoby ho niečo trápilo.

„Vieš," začal neisto. „Keď som ti dal pred pár mesiacmi šancu, myslel som si, že ťa ostatní potiahnu. Ale," na chvíľu sa odmlčal, premýšľajúc, ako chlapcovi citlivo povedať, že jednoducho spievať nevie. „Asi bude lepšie ak sem už nebudeš chodiť. Iba sa tu trápiš."

„Ale..." chlapcovi sa v modrých očkách leskli slzy. „Ja spievam rád."

„Je mi to ľúto," smutne zamumlal učiteľ a odišiel.

Cestou domov Karol prechádzal okolo kostola. Bol otvorený, hoci dnu nik nebol. Kľakol si a so slzami prosil: „Bože, prosím ťa, daj, aby som vedel spievať a maminka mohla byť na mňa hrdá."