Žofka a čarovná kniha

7. Koniec alebo začiatok?

Keď boli blízko nás, odvážne som prehovorila. „Ja sa vás nebojím. Vy hnusné čierne potvory. Prikazujem vám, nech ma dovediete za Eugenom." Keď som si uvedomila ako to znie, dodala som o niečo slušnejšie, „chcela by som sa s ním porozprávať."

„Nemusíš chodiť ďaleko," ozvalo sa za mojim chrbtom.

Pomaličky som sa neveriacky otočila. Tea obklopilo temné čierne svetlo. Oblečenie sa zmenilo na podobný čierny habit, aké mali tie postavy. Jeho tvár však zostala rovnako krásna, no tentoraz z nej vyžarovalo zlo a nebezpečenstvo. Lúka plná kvetov sa zmenila na vysušené rastliny, ktoré kedysi hrali rôznymi farbami. Vyzeralo to, ako keby všetky do jednej zhoreli.

„Všetko to bola len pretvárka? A kvôli čomu? Aby si mi aj tak zobral dušu?" Zvyšovala som tón hlasu, medzitým, čo sa mi slzy rozutekali po tvári. „Kľudne mi ju zober, ale prosím, osloboď tých ľudí od toho utrpenia. Verím, že niečo... že niečo sa v tebe zmenilo."

Kučeravé hnedé vlasy mi viali vo vetre, súčasne ako som si samovoľne utierala slzy z očí.

„Si tak pomýlená. Nemôžem chcieť tvoju dušu a ani ti ju zobrať. Nemôžem to chcieť od osoby, ktorá mi ukradla srdce."

S prekvapením som na neho zízala, neschopná čokoľvek spraviť alebo povedať. Búralo sa vo mne niekoľko emócii a ja som nevedela, na ktorú sa prikloniť.

„Ukázala si mi, že svet nie je taký skazený a bezfarebný ako som si to pôvodne myslel. Vrátim im ich duše a nechám ich žiť ich životmi. Mojej jedinej príbuznej zverím úplnú vládu nad týmto svetom, pretože viem, že toho už nie som hoden. Otvorila si mi oči. Za to ti ďakujem."

Rozbehla som sa k nemu, vystierajúc ruku. Chcela som sa ho dotknúť, no namiesto toho, pred seba dal nejaký predmet. Pocítila som jemné lupene krvavo červenej ruže. Zdesene som sa na ňu pozrela. „Nie! Ja sa ešte vrátiť nechcem!" Okolie začalo pomaly blednúť. Posledný krát som sa zahľadela do jeho neskutočne dokonalej tváre a uvidela niečo, čo nikdy predtým. Úsmev. Alebo som cez tie slzy vážne zle videla?

Prostredie okolo mňa naplnilo žiarivé svetlo. Donútilo ma to znova zavrieť oči. Keď som tak spravila, zvuky utíchli. Všetko sa ponorilo do ticha a moje vedomie do temnoty.

☼☼☼

Otvorila som oči. Znova som sa nachádzala v záhrade. Vôňa kvetov, šumenie lístia a čvrlikanie vtákov. Bleskovo som pohľadom hľadala knihu, ktorá mala na svedomí môj menší výlet. Nikde som ju nemohla nájsť. Do tváre sa mi nahrnula červeň. Musím ju nájsť! Bola to jediná vec, na ktorú som vtedy myslela. Pretože možno by ma znova vedela premiestniť do toho sveta. A možno by tam bol aj on.

S dychčaním som vybehla hore po schodoch. V podkroví som snáď prekutrala každé jedno miesto. Dokonca som sa špeciálne pozrela do truhly, kde som ju pôvodne našla. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Tak veľmi som ju chcela mať v rukách. Potom ma niečo napadlo. Zbehla som ešte za babkou do kuchyne.

„Srdiečko, deje sa niečo?" spýtala sa hlasom plného obáv.

„Kde je tá kniha?"

Prešla pohľadom z trúby na mňa. Možno ju k tomu donútilo to naliehanie, ktoré počula v mojom hlase.

„Aká kniha?" nechápavo na mňa pozerala.

„Taká stará. Boli na nej rôzne symboly a nejaký čudný jazyk. Sama si mi hovorila, že ju nemám otvárať," hovorila som asi prirýchlo, keďže na mňa upierala prekvapený pohľad.

„O žiadnej takej knihe neviem."

Tá veta ma veľmi zasiahla. Nerozumela som tomu. Ako to bolo možné? Odpoveď som nepoznala. So stiahnutým žalúdkom som sa presunula naspäť do záhrady. Usadila som sa pod striešku, dumajúc nad tým, čo som zažila. Tentokrát ma ani vôňa pečeného koláča alebo farebné kvety, nevedeli rozveseliť.

Najprv som si myslela, že sa mi sníva, keď som začula zakrákanie. Vyskočila som na nohy, nabitá nádejou a novou energiou. Tam, kde sa nachádzali ruže, som objavila svojho staro-nového kamaráta. Alebo mi kompletne preskočilo? Hľadela som na čierne stvorenie a nevdojak som sa usmiala.

„Teo?"