Žofka a čarovná kniha

1. Mestečko Veselosť

Konečne som sa vrátila späť do toho rozprávkového sveta. Do záhrady mojej babičky plnej vôní rôznych kvetín, ktoré vytvárali koberce tých najkrajších farieb. Jemný vánok niesol spomienky, ktoré som tu ako malá zažila. Spomienky radosti, šťastia a dobrého pocitu. Prostredie ako toto, ma vždy vedelo upokojiť a potešiť. Fascinoval ma pohľad na tú krásu a pastvu pre oči. A nielen to. Sem tam, aj vôňa čerstvo napečeného koláča mi vždy vedela zdvihnúť náladu.

Rozbehla som sa von z domu na farebný dvor. Hneď ako som dovidela na jednotlivé druhy kvetín, opantala ma vôňa snáď každej z nich. Vytvárali spleť rôznych aróm, ktoré sa navzájom bili. Mne osobne to nevadilo, naopak, bola som z toho nadšená. Pretože všetko bolo jedinečne dokonalé, a práve to tvorilo podstatu babkinho domu s jej nezabudnuteľnou záhradou.

Pár dní dozadu som sa prehrabovala u babky v podkroví. Mala som veľa voľného času, chcela som prekutrať a objaviť snáď každé tajné miesto. Alebo aspoň to, kde som ešte nebola. Keď som si myslela, že nič zaujímavé nenájdem, pod ruky sa mi dostala jedna kniha. Vyzerala veľmi staro, ako keby sa mohla pri sebamenšom pohybe rozpadnúť. Poťažkala som ju v rukách. Na to, aká bola veľká, bola aj ťažká. Sfúkla som z nej prah, až sa miestnosť naplnila sivým oblakom, z ktorého som začala kašľať. Zaumienila som si, že tu hore, to nie je najlepšie možné miesto na preskúmanie starých kníh.

Tak a teraz tu stojím, tisnúc knihu ku hrudi. Ako keby to bol nejaký poklad, ktorý by mi niekto mohol ukradnúť. Niečo mi hovorilo, že je vzácna. Zakričala som na babku, že pôjdem na dvor a spokojne sa usadila na drevenú stoličku. Obklopená zvukmi prírody, som sa skúmavo zahľadela na svoj nový objav. Kedysi kniha mohla mať žiarivo zlato hnedú farbu, no teraz bola vybledla a mdlá. Predná strana bola pokrytá symbolmi a jazykom, ktoré som nepoznala.

Kútikom oka som zahliadla pohyb. Akási tmavá šmuha sa mihla len pár metrov odo mňa, sprevádzaná zakrákaním. Vrana alebo havran? Rozmýšľala som pri pohľade na čudo, ktoré ma ostražito pozorovalo. Od teplých lúčov sa mu ligotalo čierne perie a zdalo sa mi, ako keby okolo mňa bolo zrazu viac svetla. Pri jemnom vánku a žiarivej prítomnosti letného slnka som sa znova zahľadela na knihu. Do nosa mi pritom udrela vôňa ruží, ktoré sa nachádzali najbližšie zo všetkých kvetín.

Nechcela som ďalej otáľať, túžila som otvoriť tú zvláštnu knihu a odkryť jej dávne tajomstvo. Prsty mi prechádzali po hladkej, no stále pevnej väzbe. Jediným nacvičeným pohybom som schytila tvrdý obal a potiahla ním do strany. Zrazu sa dvere od domu prudko otvorili.

„Žofka, tú knihu nesmieš otvárať!"

Z diaľky ku mne doľahol babkin hlas a videla som, ako ku mne beží. Pohľad som presunula do svojho lona. Kniha bola otvorená. Než som stihla niečo prečítať alebo uvedomiť si na čo sa pozerám, okolie sa mi začalo rozmazávať. Zaplavila ma oslepujúca žiara, až ma to donútilo zatvoriť oči. Zvuky okolo mňa postupne utíchali. Posledné, čo som počula bolo tlmené zakrákanie.

☼☼☼

Kde to som? Bola moja prvá veta, ktorú som bola schopná zo seba dostať. Kam moje oko dovidelo, všade boli kvety, stromy, hory... skrátka príroda. Žiadne ozrutné sklenené budovy, či zapáchajúce komíny. Čistá, nepoškrtená príroda. O to zvláštnejšie to bolo, keď všetko bolo až prehnane farebné. Dokonca korene stromov, ktoré boli normálne hnedé, tu hrali rôznymi farbami. Niektoré dokonca svietili. Kvety vyzerali tiež ako z inej planéty. Také druhy som v živote nevidela a bola som presvedčená, že babka o nich rovnako ako ja, nemala ani páru.

Pozrela som sa pred seba. Uvidela som jedinú známu kvetinu. Bola to babkina ruža, ktoré ležala len kúsok odo mňa. Chcela som sa po ňu natiahnuť, no niečo iné ma upútalo ešte viac. Jasné svetlo, ktoré bolo podobné tomu predtým, teraz žiarilo po mojej pravej ruke. Najprv osvetľovalo iba malinkatú plochu, no postupne sa začalo zväčšovať. O pár sekúnd na to, bolo dokonca vyššie ako ja.

Ústa som otvorila dokorán a spolu s vytrieštenými očami som sledovala ako miznúce svetlo odhaľuje akúsi postavu. Bol to muž. Vlasy čierne ako uhoľ, výrazné lícne kosti, príťažlivé kráľovsky modré oči a neuveriteľne dokonalo tvarované pery. Oči mi mimovoľne prešli nižšie a zastavili sa na jeho jemne črtajúcich sa svaloch. Keď som usúdila, že som sa pokochala dostatočne – ako keby sa to vôbec dalo – som zistila, že sa krásavec pozerá mojim smerom. Do tváre mi nastúpila červeň a nervózne som sa zasmiala. Medzitým mužov pohľad stvrdol a znudene prešiel svojimi prstami do jeho jemných čiernych vlasov. Ako veľmi by som chcela spraviť to isté. Odkašľal si, na čo ma opäť vrátil do prítomnosti.

„Pre-prepáč. Nechcela som..." začala som statočne koktať, ale prerušil ma.

„Ale chcela," odsekol.

Otvorila som ústa a zase ich zatvorila. Prichytil ma. Prekvapivé, pomyslela som si sarkasticky. Bolo to dosť badateľné a ja sama som sa cítila previnilo. Zmenila som radšej tému.

„Kto si?" spýtala som sa nevinne.

Pohľadom si ma premeriaval a pery sformoval do úškľabku. Najprv som nerozumela, čo mi tým chce naznačiť. Ale potom mi to v tej oťapenej hlave docvaklo.

„Ty... ty si ten havran?"

Ani sa nenamáhal niečo povedať, proste len prikývol na súhlas a naznačil potlesk.

„Ale ako je to možné? Čo sa stalo? Kde to sme?" vysypala som na neho tonu otázok. Nestihol ani zareagovať, keď niečo vedľa mňa prehovorilo za neho.

„Ste v mestečku Veselosť. Je to magické miesto, plné zázrakov a nevídaných vecí."