Žofka a čarovná kniha

2. Rozdelenie

Obzrela som sa za hlasom a ostala som ako obarená zízať na hovoriacu kvetinu. Bola vysoká zhruba ako ostatné. Okvetné lístky mala jasnej červenej farby s občasnými bielymi bodkami. Stonku nemala zelenú, ako by sa očakávalo, ale ružovkastú. Na vrchu sa jej črtala dvojica zelených očí s maličkými ústami. Vyzerala naozaj komicky, a to že vedela rozprávať, ma privádzalo do mierneho šialenstva. Toto vôbec nebolo normálne! Ticho prerušil muž za mojim chrbtom.

„To áno, zázrakov." To slovo povedal s odporom a pokračoval, „to som si všimol... ale ako sa odtiaľto dostaneme späť?"

Kvetina nereagovala podľa jeho predstáv. Zatvorila oči. Ako keby vydala veľké množstvo energie, len aby nám túto informáciu oznámila. Muž k nej podišiel a začal zvyšovať hlas.

„Hej! Ja s tebou hovorím, no tak odpovedz!"

Chcel sa jej dotknúť, možno ju aj vytiahnuť z korienkov, keď som ja včas zakročila. Predstúpila som pred neho, oddeľujúc ho od krehkej rastliny. „Ona ti už nič nepovie, poď, ideme niekoho nájsť. Určite nám povie viac."

Zlostne ma prebodával pohľadom a odfrkol si. „Fajn, ako chceš."

Mlčky sme kráčali vedľa seba, pričom prostredie sa medzičasom začalo meniť. Pribudli nové modré, fialové rastliny a aj nové druhy zvierat. Vyzerali niečo ako naše veveričky, ale skrížené s opicami. Kožušinu mali smaragdovej farby, pričom ich chvosty boli svetlo žlté. Nič v tomto svete nebolo čierne. Čo i len kamienok na zemi hral všetkými farbami. Jedinú čiernu farbu mali mužove vlasy. Nezapadal tu ešte väčšmi ako ja. Moje vlasy boli hnedej farby, ktoré až tak nebudili pozornosť v tomto svete. Rovnako ako aj oči, ktoré boli hnedo-zeleného odtieňa.

„Mimochodom, volám sa Žofka."

Niečo nezrozumiteľne zamumlal. Na čo som prudko zastavila a pozrela na neho. „Pozri, ani mne sa nepáči, že sme skončili niekde bohvie kde. Ale podľa všetkého musíme spolupracovať. Inak sa odtiaľto nedostaneme."

Muž si vzdychol a zastavil sa. Následne na mňa uprel svoje krásne tmavomodré oči. „Som Teo." S hranou slušnosťou dodal, „rád ťa spoznávam."

Aj keď bol neskutočne krásny, jeho správanie bolo strašné. Nevšímala som si ho a pokračovala v ceste. Za chvíľu sa Teo ku mne pripojil a medzi nami nastalo nepríjemné ticho. Ešte stále som si nejak neuvedomovala, že som sa pred chvíľou rozprávala s kvetinou a momentálne som hovorila s havranom v ľudskej podobe. Môj mozog si to asi nechcel uvedomiť. Inak by dostal skrat, z ktorého by ma asi ani tie najlepšie lieky nevedeli dostať.

Čudesných zvierat neustále pribúdalo a zistila som, že nielen kvety majú oči, či ústa. Mali ich aj modré stromy, či zeleno-žlté kríky. Všade naokolo to žilo. Hore-dole pobehovali rôzne kombinácie druhov zvierat, ktoré som nikde nemohla s určitosťou zaradiť. Niektoré boli podobné mačkám spojených so psami, ďalšie sovám s vrabcami, no moje najobľúbenejšie boli kone v kombinácii s kozami. Vyzerali naozaj smiešne, pričom väčšina z nich bola modro-ružovej farby.

Obloha bola fialová s niekoľkými sivými oblakmi. Teda, pripomínali mi oblaky. Tento svet nemal iba jedno slnko, ale rovno päť. Každé žiarilo rovnako jasne a vďaka nim bolo príjemne teplo. Keby som tu bola za možno iných podmienok, toto miesto by som si zamilovala. Takto som si predstavovala, že musí vyzerať prostredie v rozprávkach. Ako povedala tá kvetina „miesto plné nevídaných vecí".

Prešli sme ešte niekoľko metrov, keď sa z diaľky začali objavovať menšie domčeky. Rozhodne som k nim mierila, na čo Teo začal namietať. Vraj nevie, či je správne k nim ísť. Ďalej nevieme, či sú zvyknutí na návštevy z iného sveta. Mal možno pravdu, ale chcela som to risknúť. Veď, kto iný by nám dokázal pomôcť? Trvala som na svojom a nejako som ho dokázala prehovoriť.

Priblížili sme sa natoľko, že sme dokázali rozoznať obyvateľov. Vyzerali presne ako my. Žiadne krídla, či nejaké iné odlišnosti nemali. To ma len posmelilo pokračovať. A zase, nikde nebolo ani len pamiatky po čiernej farbe.

Napojili sme sa na kľukatú cestičku, ktorá nás zaviedla k prvému domčeku. Rovnako ako aj ostatné domy, bol postavený z opracovaných kameňov. Namiesto strechy, mal iba obrovské oranžové listy. Iné budovy mali zase šedé, modré či hnedé listy. Skôr to asi záležalo od preferencií vlastníkov. O kúsok ďalej sme sa stretli s prvým obyvateľom. Bola to babička, zhrbená pod váhou tašiek, ktoré držala v rukách. Nevšímala si nás, iba okolo nás prešla s ťažkým dychčaním.

Zastavila som sa a než stihol Teo zareagovať, podišla som k nej bližšie. Naznačila som jej, že by som jej chcela s nákladom pomôcť. Usmiala sa a podala mi dve neveľké tašky. Teo postával trochu ďalej s prekríženými rukami a zazeral na nás.

„No tak, nestoj tam len tak. Poď nám pomôcť," zakričala som na neho.

„To snáď..." Tentoraz som ho prerušila ja. Zobrala som posledné tašky od starenky a vopchala mu ich do ruky. S víťazoslávnym úsmevom som sa mu otočila chrbtom a nasledovala som babičku k jej domu. Nemôžem klamať, jeho hlasné vzdychnutie mi ešte zväčšilo úsmev na tvári.

Keď sme boli v cieli, babička nám poďakovala a prebrala si od nás náklad. Bola by nás pozvala ďalej, ale Teo sa už zberal na odchod. Evidentne si neuvedomoval, že aj ona by nám mohla nejako pomôcť.

„Poviete nám, prosím, kde to sme?" skúsila som šťastie.

Odpovedala nám však to isté, čo tá kvetina. Pokračovala tichším hláskom, pričom sa oprela sa o stenu domu. „Myslela som si, že nebudete odtiaľto. Radím vám, nech si chlapec zakryje vlasy. Čiernej sa tu všetci bojíme."

Než som jej stihla poďakovať alebo sa jej niečo iné spýtať, zavrela pred nami dvere. Zvesila som plecia a podišla o pár krokov ďalej.

„Toto bolo akože čo? Prečo... povedz mi prečo, sme tu stratili čas?"

„Stratili čas?" zopakovala som s pokusom o napodobnenie jeho hlasu. „Asi ťa nikto nevychoval k slušnému správaniu. Nech sme, kde sme, mali by sme pomáhať starším ľuďom."

„Máš pravdu, nikto ma to neučil. Som predsa havran, dokelu!"

Potom som si to uvedomila. Bola som natoľko podráždená, že som na to úplne zabudla. Prišlo mi ho ľúto. Chcela som sa mu ospravedlniť, ale on sa mi otočil chrbtom. Nasadil si kapucňu na hlavu a povedal ľadovým hlasom. „Ušetri ma toho. Som predsa len zviera, ktoré ničomu nerozumie. Prial by som si, aby som ťa nikdy nespoznal a aby som sa konečne vrátil do svojej pôvodnej podoby. Za všetko môžeš ty, keby som ťa nebol stretol, nič také by sa nestalo. Nechcem ťa už ani vidieť."

Ani neviem, prečo ma jeho slová tak ranili. Zmohla som sa iba na sledovanie jeho chrbta, ako sa mi pomaly stráca z dohľadu. Bolo mi ho ľúto, to áno, ale nemusel sa voči mne tak správať. Predsa len, to nebola moja vina. Ako som mala vedieť, že tá kniha je čarovná?