Žofka a čarovná kniha

3. Temné postavy

Vo vnútri som to brala ako zradu, že takto len odišiel. Veď sme boli jediní z iného sveta. Mali sme predsa zostať pri sebe. Ako som blúdila mestečkom ďalej a ďalej, ťaživé myšlienky na neho ma postupne opúšťali. Snažila som sa nadviazať rozhovor s ostatnými obyvateľmi, ale všetci opakovali to isté. Nič nové som sa teda nedozvedela.

Skleslo som si sadla na ružovú drevenú stoličku a zaborila si tvár do dlaní. Bola som v koncoch. Nevedela som, kam mám ísť alebo čo robiť. Všetko to pomaly na mňa doliehalo. Bola som sama v mestečku zvanom Veselosť a vôbec som netušila ako sa z neho dostať. Nikoho som tu nepoznala, zrazu som sa cítila neskutočne opustene. Keby ten truľo bol so mnou, aspoň by som sa s ním mohla poradiť. Ale nie, radšej zvalí vinu na mňa a odcupká si niekde. Ani ja ho už nechcem vidieť, je to zbabelec.

Potom ma napadla jedna vec. Keby som tu bola zomrela, dostalo by ma to späť do môjho sveta? Alebo by som zomrela úplne? Toľko otázok, žiadne odpovede.

Z mojich pesimistických myšlienok ma vytrhol detský plač. Niekoľko metrov odo mňa sa chúlil chlapček s veľkými slzičkami stekajúcimi po jeho malej tváričke. Nemala som čo stratiť a podišla bližšie k nemu.

„Prečo plačeš?" spýtala som sa, snažiac sa upútať jeho pozornosť.

„Moja maminka... ja neviem, kde je!"

Rozkričal sa, na čo začal ešte viac plakať. Čupla som si, aby som mala v rovine jeho oči a povedala som s tým najodvážnejším a najväčším úsmevom, ktorý som dokázala v tejto situácii vyčariť.

„Neboj sa, nájdeme mu."

„Naozaj?" tenkým hláskom a s novou nádejou na mňa pozeral s jeho žltými očami.

Prikývla som a povzbudivo ho chytila za rúčku. „Tak, kde si ju videl naposledy?"

Ukázal mi smer, pričom sme sa tadiaľ aj hneď vydali. Síce ľudia okolo vyzerali ako ja a Teo, ale vlasy, oči a aj pokožku mali úplne inej farby. Preto nebolo pre mňa prekvapením, keď sám chlapec mal žlté oči a bledo červené vlasy. Obyvatelia po mne sem-tam pokukovali, ale potom sklopili zrak a neriešili to. Buď na to boli zvyknutí alebo ich to nezaujímalo. Teraz som však nepoznala tú správnu možnosť.

Dorazili sme na miesto. Všade okolo nás bolo mnoho domov a niekoľko stromov rôznych farieb. Uličky pôsobili stiesneným dojmom, tmavo a nebezpečne, ale slnká boli schopné svoje lúče dostať aj na ten najtemnejší kút. Zohrievali mi chrbát a chlapcova rúčka mi ako tak dodávala pocit bezpečia. Postupne mi dochádzala nádej, že ju nájdeme. Boli sme snáď všade, ale nikde jej nebolo.

Keď som pomaly chcela rezignovať, začula som krik neďaleko od nás. Rozbehli sme sa tým smerom a zabočili za roh. Pred nami bola nejaká žena, ktorá mala podobné červené vlasy ako chlapec. Okolo nej boli tri postavy, zahalené do čiernych habitov. Nevedela som, kto sú alebo čo chcú robiť. Pôsobili však tajomne, a dokonca nebezpečne. Jedna z nich sa napriahla a zrazila ženu k zemi. Srdce mi začalo splašene biť a obarene som hľadela pred seba. Chlapec sa mi vytrhol z ruky a bežal mame na pomoc. Druhá postava ho chytila za plecia a pevne ho držala. Zmietal sa jej v náručí, kričal a plakal.

Musela som niečo spraviť. Proste musela! Aj keď mi iba z pohľadu na tie veci vystupovala husia koža a všetky varovné hlasy mi v hlave záporne kričali, musela som zakročiť. Vedľa seba som zbadala smetný kôš. Schmatla som jeho veko a šmarila to na postavu, ktorá držala chlapca. Prešiel mnou des a hrôza, keď veko len neškodne prešlo cez neho a s hrmotom dopadlo na zem. Všetky na mňa upriamili svoju pozornosť, pričom jedna z nich vztýčila ruku. Obklopila ju čierna žiara, ktorú neskôr vyslala ku mne. Skamenela som na mieste. Pocítila som však, ako niekto do mňa strčil a odhodil ma ku stene. Dopadla som na zem, sledujúc dianie okolo seba.

Postavy sa odrazu ako keby vyparili. Zostal po nich iba čierny dym, ktorý o chvíľu zmizol tiež. Ostali sme tam iba ja, chlapec a jeho mama. A ešte na moje veľké prekvapenie Teo, ktorý v bezvedomí ležal na zemi. Štvornožky som sa k nemu priplazila a hľadala nejaké zranenia. S miernym ostychom som mu rozopla mikinu a zistila som, že z pleca sa mu rinie krv. Ako sa najviac dalo, posunula som látku trička čo najďalej od rany a zalapala som po dychu. Okolie poraneného miesta, začalo postupne tmavnúť. Niečo ako nejaká nákaza sa to rozširovalo pozdĺž celého tela. Prudko sa nadychoval a na čelo mu vystúpili kvapky potu.

Nech bol akýkoľvek, keby nebolo jeho, bola by som mŕtva. Razom som zabudla na svoje reči o zbabelcovi alebo to, že ho nechcem vidieť. On bol jedinou spojitosťou s mojim domovom. Do očí sa mi nahrnuli slzy a šepla som. „Nemôžeš tu zomrieť," keď som videla, že černota pokrývala jeho celú hruď a načahovala sa po jeho krku, s hrčou v hrdle som pokračovala, „ani som ti nestihla poďakovať."

Objala som ho a s plačom som mu dávala preč upotené pramienky vlasov. Jeho bledá pokožka ešte väčšmi zbledla, na čo som stisla viečka. Nemohla som sa prizerať, ako umiera. Aj napriek tomu, že to bolelo pozerať sa na toto všetko, naďalej som zvierala jeho postupne chladnúce telo vo svojom náručí.