Season of lies

1. kapitola

Strach.
Ten jej prúdil v žilách namiesto krvi, keď kráčala po jasne osvetlenej chodbe k dverám na jej konci, za ktorými sa malo rozhodnúť o osude jej rodiny.
Keď jej otec pred mesiacom zomrel, ani ju nenapadlo, že sa ocitne v tejto situácii. Rodina Materassi bola jednou z najstarších rodín v Palerme a i keď nepatrila medzi najbohatšie, ich firme sa darilo. No po smrti matky a chorobe, ktorá postihla jej otca sa obchody zastavili a výdavky stúpli, čo viedlo k rýchlemu krachu.

A preto bola teraz tu. Oblečená v najlepších šatách, aké kedy vlastnila, vlasy vyčesané do dokonalého vrkoča a v lodičkách, ktoré jej otláčali palce, no robili jej dlhé nohy.
Celý večer si nacvičovala výraz, ktorý si musí udržať počas celého stretnutia. Výraz, ktorý nezrkadlil žiadne pocity, len chladnú vypočítavosť. Výraz, ktorý tak často videla v novinách na tvári Filippa Luciana.

"Dobrý deň!" Oslovila dievčinu sediacu za pultom pri veľkých dubových dverách. "Volám sa Materassi, mám dohodnuté stretnutie na pol tretiu."
Povedať tie slová bez toho, aby jej poskočil hlas či výraz tváre ju stálo až príliš veľa úsilia.

A to bola ešte len sekretárka. Spamätaj sa Bella!

"Pán Luciano vás už očakáva," oznámilo jej dievča, ktoré nemohlo byť o veľa staršie od nej, no hľadelo na ňu s takmer pohŕdavým výrazom.
Bella len prikývla a bez ďalšieho zdržiavania, aby sa náhodou ešte nerozbehla preč, zaklopala na vyleštené drevo a vstúpila do presklenej kancelárie, ktorú všetky časopisy prezentovali ako "miesto, kde sa deje všetka mágia".

Len dúfala, že nie tá temná.

"Slečna Materassi! Už som vás očakával." Privítal ju šedivejúci muž sediaci v kožennom kresle hneď pred presklenou stenou, takže mu len ťažko mohla vidieť výraz tváre. "Sadnite si." Pokynul na menšie kreslo na opačnej strane mohutného stola, zaiste z mahagónu. V novinách písali, že obľubuje mahagón.

Bella si prečítala všetky články, ktoré našla na internete i v tlači, kým súhlasila s týmto stretnutím. Potrebovala sa cítiť pripravená na to, čo ju v tejto strešnej kancelárii čaká. Chcela mať pod kontrolou každý detail, i ten najmenej podstatný.

Lebo od toho závisel osud jej rodiny. Od nej a od toho ako dopadne toto stretnutie. Táto transakcia.

"Ako som hovorila do telefónu, chcem mať tento obchod čo najskôr vyriešený. Ešte mám dnes neodkladné záležitosti a nie je možné, aby som sa zdržala dlhšie než pár minút." Povedala svoju nacvičenú repliku s chladom v očiach i hlase.  Jej hlas sa rozľahol miestnosťou a odrazil sa od prázdnych bielych stien, odhaľujúc jemné, nepatrné poskočenie.

Nenápadne prehltla zbavujúc sa ťažoby v hrdle, ktorá sa tam po tomto zistení objavila. No tá nezmizla.

"Ale samozrejme. Ide len o niekoľko podpisov. O desať minút budeme hotoví." Ubezpečil ju, no v tvári mu ostal rovnaký nazáujem.

Bola preňho ničím. On stál len o tie prekliate budovy. Jediný majetok, ktorý po krachu ich firmy mal ešte nejakú hodnotu.

Keby otec vedel, čo teraz robím, zomrel by druhýkrát.

Lenže ona musela. Ak chcela zachrániť svoju sestru, musela okamžite získať peniaze a nezáležalo na tom, že ich dostane od muža, ktorým jej otec najviac opovrhoval. Až tak, že mu tri roky odmietal predať dávno prázdne a nevyužívané sklady na okraji Palerma.

Keby otec vedel, čo teraz robím...
Lenže on nevedel. Kvôli tomu, že zomrel a so sebou pochoval aj úspešnosť ich firmy, teraz musela súhlasiť s týmto predajom. Kvôli tomu, že ostala na všetko úplne sama bolo teraz jej slovo tým, ktoré rozhodovalo o osude jej rodiny.

"Tak začnime," povedala hľadiac do tých chladných hnedých očí.
Filippo Luciano podvihol kútik pier a posunul k nej po doske stola niekoľko papierov aj s perom.
Bella ich začala všetky postupne čítať.

So svojími štyrmi rokmi obchodnej strednej školy rozumela len málo právnických odborných výrazov, no udržala si v tvári úplný vševediaci pokoj.
Až kým neprišla k poslednej strane.

"Dodatok zmluvy?" Začudovala sa zabúdajúc na kamenný výraz.
"Áno, podmienka, ktorej splnenie zaručuje dodržanie zvyšných bodov dohody." Oznámil jej seňor Luciano.

"Predávajúci je zaviazaný po dobu jedného roka poskytovať služby kupujúcemu angažovaním sa vo veciach rodinného biznisu kupujúceho. Kupujúci zaručí po dobu tohto jedného roka pre najbližšieho príbuzného predávajúceho (Clara Materassi) lekársku liečbu v osobnej opatere kupujúceho. Táto opatera bude trvať pokiaľ predávajúci nesplní svoju časť tohto dodatku, kedy mu bude zároveň vyplatená aj suma určená vyššie." Prečítala Bella posledný odsek dohody. "Čo to má znamenať?" Obrátila sa rozhorčene na podnikateľa s tabakom.

"Slečna Materassi," usmial sa na ňu najstarší Luciano, "je jediná vec, ktorú na svete neznášam viac ako Saveriovcov. A tou je čakanie."
Na chvíľu sa odmlčal dávajúc tak svojím slovám väčšiu váhu.
"A tomu ma váš vážený otec vystavoval celé tri roky. Môžete mi byť vďačná, že pre vás to bude len tretina môjho utrpenia."

Hajzel. Slizký, podlý had.
Mal ju v hrsti a veľmi dobre to vedel. Ešte kým vošla do miestnosti, kým vôbec prehovorila. 
Prekukol jej chladný pohľad i luxusné oblečenie.
Potrebovala ho a on si to uvedomoval. A sakra dobre to využil.

"Aké záležitosti rodinného biznisu?" Precedila cez zaťaté zuby vediac, že už dávno stratila kontrolu nad priebehom tohto stretnutia.
Osud jej sestry teraz držal v rukách muž sediaci pred ňou.

"Slečna Materassi." Luciano sa postavil a prešiel k stolčeku pri okne, kde mal tácku s alkoholom a pohármi.
Okamžite spoznala hnedastú tekutinu koňaku, ktorú nalial do pohára. Ani sa neobťažoval ju ponúknuť.
"Už istú dobu mi hlavou chodí jeden plán. Vo svojej podstate je veľmi jednoduchý, no spomedzi svojich ľudí sa naň nik nehodí. A potom ste sa objavila vy. Mladá, zúfalá slečinka, ktorej sestra trpí smrteľnou chorobou a potrebuje operáciu. Neznáma osoba, s ktorou ma nik nebude spájať. Moja nová donášačka."

Bella vyvalila oči v čistom ohromení.
"Mám pre vás špehovať Saveriovcov?" Počula ako jej hlas poskočil o oktávu vyššie.
"Tsts," Pokrútil hlavou seňor Luciano. "špehovať je príliš silné slovo. Vy budete sledovať, zisťovať a podávať mi informácie. Pravidelne. Každú nedeľu prídete do môjho domu na rodinný obed. Čo bude pre vás zároveň jediná príležitosť, aby ste navštívili svoju sestru."

Zostala ohromene sedieť neschopná prehovoriť.
Mal to byť rýchly obchod. Podpísať niekoľko papierov, prevziať peniaze a už nikdy viac sa s Filippom Lucianom nestretnúť.

"Dám vám čas na rozmyslenie. Zajtra mi zavolajte." Oznámil jej akoby to bol od neho dar.
Bella si uvedomila, že stretnutie sa skončilo. Luciano povedal, čo chcel, rozložil všetky figúrky na šachovnicu a urobil prvý ťah. Teraz čakal, kým ona urobí ten svoj.
"Ďakujem za váš čas. Zajtra sa ozvem." Oznámila opäť pevným hlasom a vybrala sa k dverám.

V šachu nikdy dobrá nebola.