Pod hladinou

2. kapitola

Prudko som narazila na kamennú podlahu a lapala po dychu. Rozlepila som oči a horúčkovito nimi metala zo strany na stranu v presvedčení, že v komnate nie som sama. Srdce mi búšilo tak mocne, až sa mi rozochvelo celé telo a so strachom znova zavrieť oči som upierala pohľad do stropu.

Akonáhle som sa spamätala, oprela som sa o lakte a nadvihla sa z chladnej zeme. Strapaté vlasy mi padali do tváre a hodvábna prikrývka ležala na zemi po mojom boku.

Odfúkla som prameň svetlohnedých vlasov, ktorý mi padal do očí a prstami si požmolila boľavé viečka. Tvár som si skryla do dlaní a z hrdla sa mi vydral zúfalý smiech. Nahlas som z pľúc vydýchla všetok vzduch a pomaly sa postavila na nohy. Vykročila smerom k balkónu a keď som sa ubezpečila, že sa nikto neskrýva v tieni mojej spálne, otvorila som sklené dvere a vpustila dnu mrazivý vzduch. Vychutnávala som si vietor, ktorý sa nežne dotýkal mojej rozhorúčenej pokožky a spokojne sa zahľadela na lesy ožarované svitom mesiaca.

Vždy keď som zavrela oči, premietali sa mi obrazy nočnej mory, ktorá ma od nepamäti prenasledovala. A hoci som bola noc čo noc nútená čeliť svojmu najväčšiemu strachu, nedokázala som ho prekonať.

Tuho som zovrela kamenný múr, ktorý ma delil od stometrovej priepasti a spamätala sa až vo chvíli, kedy som pocítila kameň škrípajúci pod mojimi nechtami, ktoré sa zlámali od tlaku, ktorým som ich tiskla o tvrdý povrch.

Lakte som si oprela o zábradlie a tvár si skryla do dlaní. Lačne som do pľúc nasávala chladný vzduch s jemnou vôňou borovíc a čerstvo napadaného snehu, so snahou prísť na iné myšlienky.

Sledovala som strieborné snehové vločky, ktoré sa jedna za druhou rozplývali na mojich tenkých šatách a vpíjali sa do perleťovej látky. Dívala som sa na svoj dych, ktorý sa menil na bielu paru a mizol v prázdnote.

Hoci som po celom tele mala zimomriavky, nechcela som sa vrátiť dnu. Miesto toho som zotrvala na mieste a rozhodla sa počkať na prvé slnečné lúče, v ktorých sa rozplynú tiene hlbokej noci.

Netrvalo dlho, kým sa biely svit mesiaca premenil na žiarivé slnečné lúče. Námraza na stromoch sa začala trblietať a okolité lesy vytvárali dojem, že sú vytvorené z číreho skla.

Prstami som zľahka prešla po ľadových kvetoch, ktoré zdobili rámy sklených dverí a potichu obdivovala krásu tohto ročného obdobia, hoci som sa už nemohla dočkať jari. Nevedela som sa dočkať kým sa lesy začnú zelenať a lúky budú posiate stovkami kvetov všetkých farieb. Tešila som sa na sladké ovocie honosiace sa v korunách listnatých stromov a hrejivé slnečné lúče dotýkajúce sa mojej pokožky.

Ticho, ktoré v sebe niesla noc onedlho prerušil dupot kopýt narážajúcich o zamrznutú zem. Keď som sa lepšie sústredila, v diaľke som započula erdžanie peruánskych koní cválajúcich v ústrety kamennému hradu, sprevádzané tlmenými mužskými hlasmi.

Akonáhle sa z hlbín lesa vynorilo sedem jazdcov, zvrtla som sa chrbtom k balkónu a rozbehla sa naprieč hradom smerujúc na kráľovské nádvorie.