Pod hladinou

1. kapitola

Postava v čiernom plášti ma prudko hodila dolu svahom. Na tvár mi dopadli kvapky vody a mračná sčerneli. Krajinou zaburácal mocný hrom a blesky preťali zamračenú oblohu. Muž týčiaci sa na vrchole zrázu sa naklonil dolu svahom a vietor, ktorý sa zaprel do jeho plášťa odhalil zbraň vyčnievajúcu spoza koženého opaska. V momente keď moje oči spočinuli na hruške meča ma pohltila voda. Vlny do mňa mocne narážali zo všetkých strán a ja som stratila kontrolu nad vlastným telom. Zostala som uväznená pod hladinou. Skrúcala som sa v rozbúrenej vode a narážala do zlámaných vetví, ktoré so sebou zmietla búrka. Hrdlom mi stekali cícerky vody a agónia, ktorá ma zachvátila ma donútila vykríknuť. Rukami som tápala do prázdna a nohami kopala vôkol seba v snahe vyhnúť sa ťažkým konárom v spenenej vode. V momente kedy som tvárou narazila na mohutný útes som prestala bojovať. Zavrela som oči a nechala svoje bezvládne telo unášať prúdom. Kamene v rieke sa mi zarývali do pokožky a voda navôkol sa sfarbila mojou krvou. Riasy sa mi ovinuli okolo hrudníka a čím ďalej ma tok odnášal v smere prúdu, tým bolo ich zovretie silnejšie. Ruky aj nohy mi ochabli a z končekov prstov sa mi začal vytrácať cit. Pootvorila som ústa a pery mi pohladili posledné vzduchové bubliny, ktoré som sa v sebe tak zúfalo snažila udržať. Viečka mi oťaželi a cítila som ako ma pohlcuje temnota. Dunenie dažďa akoby ustalo, rovnako ako myšlienky v mojej hlave, ktoré odrazu stíchli.

Keď už som bola zmierená so svojim osudom, pocítila som ako ma čosi zdrapilo za ruku a vytiahlo zo spleti chalúh, ktoré ma tlačili ku dnu. Zovretie na mojom zápästí zosilnelo a cítila som ako sa mi do pokožky zarývajú ostré nechty. Ťažkopádne som otvorila viečka a uvidela pár krvavočervených očí, ktoré sa do mňa vpíjali ako chlad, ktorý obaľoval moje telo. Z hrdla sa mi vydral posledný výkrik a vtedy všetko pohltila tma.