Krátke príbehy Azerothu

Krátke príbehy Azerothu XIV.

Muž v cele nemal možnosť rozoznať, či je deň alebo noc. Mohol si len odhadovať. Alebo počítať fľaky pred očami od fakieľ, keď sklopil viečka. Pocit a zvuk ho však prebrali z totálne absurdných myšlienok. Dnes už ladné prsty obkreslili mreže po obvode a elf vstal. Postavil sa pred postavu a pozeral dole na ňu. Jej zase naopak zaklonená tvár si ho obzerala a potom zrakom skĺzla na popáleninu ošetrenú olembou. Bola v značne lepšom stave. Chcela a nechcela ho vidieť. A s určitosťou je možné povedať, že i v tento moment mala hlavu totálne prázdnu a nevydala ani slova.
„Prišla si len na mňa civieť?" Rogam sa mierne pousmial.
Prehltla nahromadené sliny so značnou ťažkosťou a chcela zo svojich výkyvov von. Pokrútila nesúhlasne hlavou a sklopila zrak: „Prišla som ti len povedať ahoj, aby si nabudúce zase nepindal, že som odišla bez rozlúčky."
Automaticky zvraštil čelo: „Ty zase odchádzaš? Kam?"
„To ešte neviem...musím popremýšľať."
„Ako že popremýšľať?"
Vybehla po ňom: „Proste! Idem niekam...musím niekam. Jasné?!"
„Dobre," obranne a napol rezignovane dvihol ruky, „je to tvoja vec."
I tak ho to zamrzelo. Obočie mu z nepríjemného prešlo do skleslého. Udržujúc očný kontakt sa jeho zelený pohľad k nej dostal natoľko, že prsty okolo adamantitovej mreže zvoľnili stisk a až by zhodila pažu dole, keby jej rukou neprešiel po hánkach. Prikrývajúc jej neveľkú dlaň hlesol: „Drž sa a nenechaj sa nikým zabiť."
Na to sa radšej rýchlo otočila na päte a opúšťala jeho priestor: „Neboj sa. Najebem každému, kto sa pokúsi mne!"
Rogam venoval jej chrbtu úsmev, po ktorom si sadol do rohu temnej cely, ktorá bola jeho domovom. I keď už nie nadlho.

Prepustili ho hneď ráno, kedy sa dozvedel, že Erosen je preč a s ňou aj Sebrez. Saphyrus ešte v deň prepustenia zbalil sebe a Delle veci a odcestoval do Storm Peaks. Rogam by učinil rovnako a zdrhol v ten istý večer, avšak Evades ho prehovoril, aby pár dní zostal. Warlockovi to narúšalo plány, navyše prostredie v Nether robilo jeho myseľ nekľudnú.
Po pár dňoch to vzal letecky do Hellfire a prekročil portál do Azerothu. Zem pod nohami bola hneď ľahšia, vzduch čistejší a on sa mohol s pokojom nadýchnuť. Cesta bola dlhá, veľmi dlhá a počas nej mal Rogam stiesnený pocit. Stupňoval sa, až dokým neprekročil brány Silvermoonu, kde sa vykempil na prvú lavičku, ktorú mohol. Zatvorené oči mu nedovoľovali vnímať teplé farby jeho mesta, či obyvateľov ktorí na neho pozerali trocha ako na žebráka. Vlasy nemal tak úplne biele, veci dotrhané, no dôležité bolo, že je doma. Vo svojom meste, medzi svojimi. Pocit akejsi skleslosti mu aj tak brázdil vnútro. Dunivé dupotanie arkanických golemov ho vytrhlo z uvažovania a elf sa postavil, vydávajúc sa do Murder row, kde na vysokom poschodí býval.

Po niekoľko hodinovom spánku sa na večer vybral von. Nepobudol tam však dlho pretože cieľ, kam šiel bol v podstate pod jeho bytom. Odhrnul jemné tmavomodré závesy a klesal honosnými schodmi do podzemia. Už z prvých schodov bolo počuť zvláštny šepot a energiu, ktorá ho pohltila a posmelila k ráznejším krokom. Zaznel démonický hlas nejakej succuby a to už sa mu na pohľad naskytla veľká miestnosť plná warlockov a démonov. Niektorí študovali sediac na vankúšoch na zemi, iní sa prehrabovali v knižnici. Zelené runy do podlahy doslovne vysmažené felom žiarili, pretože mladá elfka v nich sa snažila z duší utvoriť svoj prvý kameň, ktorý jej dodá životnú energiu. Bol to pre neho krásny pohľad. Jeho myseľ sa zdala byť mierne upokojená a tak sa začal venovať tomu, prečo prišiel.

Uhol dvojici elfov prechádzajúc okolo a zavrel oči. Všetku svoju sústredenosť orientoval do seba a povolal svojho spoločníka z voidu, Thogharta. Prehovoril s ním niekoľko viet v tom divnom jazyku a pristúpil aj on ku knihám. Potrebnú vzal do rúk a sadol si na tyrkysový vankúš. Temné runy a jazyk pánov desu bol celkom náročný na pochopenie, no Rogamovi až tak nerobili problém. Na starých stranách údajne písanými samotnými démonmi však warlock nenašiel, čo potreboval. Nespokojne sa prehraboval ďalšími knihami, kým ho neoslovil jeho...dá sa povedať spolužiak.