Krátke príbehy Azerothu

Krátke príbehy Azerothu XIV.

Tiché cupitanie vyrušilo mága z jeho študovania. Nohy klasicky prepletené v tureckom sede len napomáhali jej chabejším kolenám, aby tuhli a zabraňovali jej v následnom pohybe. Pokožku na brušku palca mala zvlnenú a celá obkúsanú. Kozub vo vedľajšej miestnosti trocha svojím vyhrievaním uspával. Draeneiský dizajn ženu iritoval, no upokojovali ju kryštály žiariace z Evadesovho luku. Bol vychýrený pre jeho nositeľa a pre svoj neobyčajný vzhľad. Oči nemohla od neho odrhnúť a tak chvíľu naň zamyslene pozerala. Ozvalo sa však znova opatrné prestupovanie niekde pri dverách a vystupňovalo sa až do pocitu, že niekto na ňu zíza.

Otáčajúc hlavu smerom na dvere ostala prekvapená. Malá draeneika sa jemne držala rúčkou dverí a vykukovala do izby na Erosen. Prešli ňou divné pocity. Ani nevedela ich spočítať, či rozoznať.
„Ahoj," dievčatko milo prehovorilo a na fialovej tvári sa jej vykreslil široký úsmev.
Erosen jej odpovedala trocha zastreto: „Ahoj."
„Čo robíííš?" opýtala sa tónom zvedavého dieťaťa, ktorým aj bola.
„Ja..." mierne sa pozasekla a nadvihla knihu, „študujem."
Malá sa zaujato vyrovnala a tým v podstate vstúpila do izby: „A čo sa učíš?"
„O bylinkách."
„Takých z ktorých sa robí čajík?" vyhrnula ďalšia otázku.
Ona jej prikývla a malá Della bola každou otázkou o rastlinách k nej bližšie a bližšie. Undeadku to trocha znervózňovalo. Netušila, čo by po nej mohla chcieť. Napadlo ju, že sa nudí, pretože Evades asi nebude najlepšia chúvička, keďže jej otec je ešte stále zavretý v podzemí Shattratu spolu s Rogamom.

Della stála pred Erosen a jednou rukou k sebe túlila zelenú jednoduchú hračku, ktorú jej Saphyrus kúpil v Dalarane. Nebolo to ani žiadne zvieratko, ani tak úplne ľudská postava. Len kusy látky zošitej do postavy. Stískala ju však s láskou k sebe a prenikavými očami sledovala ženu, ktorej z toho sťahovalo v hrdle. Ani sama nevedela prečo. Kde si v hlave jej tá myšlienka zaznela, no utlačila ju skorej než ju vedomie prebralo od predvedomia. Dievčatko, ktorému odhadovala tak šesť rokov ju pozorovalo a jediné, čo medzi nimi vyplňovalo to desivé ticho bol tlmený rozhovor Sebreza a Evadesa boh vie, v ktorej časti príbytku.

Naraz draeneika spustila ramená a na chvíľku smutne pohliadla na zem: „Prepáč, že ocko bol zlý. On je niekedy taký."
Bol to klinec, ktorý Erosen zarazil rovno do podlahy. Prvotná vnútorná reakcia bola plná nadávok a pohŕdania, ktoré však kvôli tomu, že je Della malá prehltla. Zahĺbila sa na moment do svojej hlavy a potom vypustila kyslík s tým, že to krpec myslí dobre. Vnímala ju teraz skôr ako dieťa ako to, že je príslušník národu tých fialových mrdiek a undeadka sa na ňu usmiala. Draeneika opäť nevydržala nehovoriť: „Prečo si taká bledučká. Si chorá?"
„Nie som. Som nemŕtva."
Z vyvíjajúceho sa smútku takmer až zhíkla, že ustúpila krok dozadu. Preľaknuto tikala očami po nej a chrbát zatlačila do steny, až jej pomenšie rohy klepli o poličku nad ňou. Erosen sedela na posteli bez mihnutia oka a sledovala ju. Takúto reakciu na seba dlho nevidela. Vzápätí na to Della nabrala odvahu a začudovane prišla k nej a rukami jej začala hmatať kolená a lakte, na čo zase Erosen na posteli cúvla.

„Čo to robíš?!" vyhŕkla žena a mračila sa na ňu.
Malé rúčky na šatách Erosen hmatali a Della nemohla pochopiť, prečo nie je taká strašidelná a rozpadnutá ako zvyšok jej ľudu. Nemŕtvych sa veľmi bála. A vlastne...kto v Azerothe nie.
„Ty si pekná teta," usmiala sa, „prečo si taká pekná a ostatný nie sú?"
Bolo to tak milé, že Erosen sa okamžite zasmiala: „Vieš to tie rastlinky majú takú silu."
„A oni ti tak pekne aj ofarbili vlásky?"
„Nie, tie mi zmenili farbu samy."
„Aj ja chcem modré vlásky," vyhlásila a načiahla sa na jej pramene, ktoré jej sadali na ramená a hrudník.
Ani si neuvedomila, ako jej tie vlasy podrástli. Byliny dokázali aj toto.
„V prírode je ukrytá najväčšia sila."
„To hovorí aj maminka. Keď budem veľká, budem sa rozprávať s vodou aj vzduchom a aj rastlinkami ako ona! Poviem im, aby rástli a aby liečili všetkých!"
Žene sa dvihli kútiky a privierajúc oči sa posunula, lebo draeneika si sadla vedľa na posteľ.
„Ja som Della," predstavila sa a vystrčila hračku mágovi takmer pred tvár, „a toto je Seli."
Nejakú tú sekundu jej trvalo, než reagovala: „Seli...pekné meno. Ja som Erosen."
Fialová bytôstka sa nadšene zatvárila, no to Erosen s ňou nebola schopná zdieľať. Výraz sa jej pozmenil, až keď na jej adresu padol ďalší dotaz: „Čo všetko sa dá vyliečiť vďaka kvietkom?"
Odfúkla si: „Hádam všetko."
„Naozaj?!" zvýšila od prekvapenia hlas dvíhajúc sa mierne z gauču.
Nemo prikývla.
„Aj leukémia?"
Konkrétnu diagnózu mág a bylinkárka nečakala. V momente jej napadlo, že ten fialový zmrd, ktorého by najradšej poslala na druhý svet bude umierať pomalou a ťažkou smrťou, no studený pot jej prešiel po chrbte, keď povedala, že to ona má choré kostičky. Z kôpky šťastia sa naraz stál kopček zármutku. Kŕčovito zvíjala látkovú kamarátku, až kým ju Erosen nepohladila po chrbte.
„Existujú bylinky, ktoré to vyliečia?"
Odpovedala s miernym tlakom v hrudi: „Neviem."
Situácia sa naraz stala neskutočne dusnou. Tak trocha mala Erosen chuť poslať ju preč. Nepáčilo sa jej, čo v nej vyvolávala. Hlavne bola to draeneika. Mierne zmätená sa bez slova postavila a nechala ju tam samotnú...