Kapitola XXX.

582 76 0
                                    

Amber si vzdychla a potom spadla na zadok. Možno tento súboj vyhrala, no aj napriek tomu sa jej stále triasli kolená, prepotené tričko sa jej lepilo na chrbát. Oprela sa chrbtom o kamenný oltár a potom hľadela von oknom.

Luna, ktorá doteraz bola ukrytá za kamennou stenou, pomaličky nazrela dnu cez okno. Osvetlila Amber svojim príjemným svetlom a tá sa na jej svit vďačne usmiala. Porazila zlo, ktoré tu bolo, no z tohto miesta ešte stále sálala nepríjemná atmosféra. Toto bolo kedysi posvätné miesto a oni ho znečistili svojimi špinavými rituálmi a krvavými obeťami.

Bol čas tomuto miesto prinavrátiť svoju zašlú slávu.

Zhlboka sa nadýchla a privrela oči. Keď pomaly vydýchla, vzduch z jej pier sa zmenil na víchor, postupne odvieval všetok prach a smeti, ktoré sa tam nahromadili. Voda, ktorá pomaličky stúpala po schodoch, náhle zaliala zem a zmietla so sebou všetky zvyšky tiel.

Mesiac pomaly klesal, na jeho mieste sa začínalo objavovať slnko. Amber cítila, ako ja na lícach začali hriať jeho slnečné lúče, nasledoval ďalší horúci letný deň. Pootvorila oči a videla, aký bol chrám teraz rozžiarený. No stále ho bolo potrebné očistiť od negatívnej energie.

Na kamennom oltári stála jedna jediná nedohorená sviečka. Amber podišla bližšie a keď sa pozrela na obhorený knôt, uvidela, ako sa postupne sám znova rozžeravil, až zahorel plameňom. Ten však neostal iba na sviečke, postupne sa rozlieval po kamennom stole ako voda, Amber sa s pomocou vzduchu odlepila od zeme a sledovala, ako oheň začína pokrývať každý jeden povrch.

Vzduch sa naplnil horúčavou, no svieži vánok oheň stále burcoval, doberal si ho, snažil sa ho sfúknuť, no zároveň mu prinášal ďalšiu dávku kyslíka. Amber sa páčilo, ako spolu vychádzali. Vtedy oheň dohorel a voda sa nadobro stiahla. Kamenné steny, ktoré boli dovtedy obrastené suchými rastlinami, boli teraz od ohňa vyčistené a na ich mieste vyrastali nové výhonky zelených kvetov.

Cez kamenné okno dnu vletel pár mladučkých vtáčikov, Amber zahliadla, ako sa posadili na lianu visiacu zo stropu a čosi si hrkútali. Zdvihla sa do vzduchu ešte vyššie, aby na ne dovidela, naľakali sa tej náhlej blízkosti a vyleteli rýchlo von.

Cítila sa konečne tak, ako si to predstavovala. Pokojná a uvoľnená, akoby pred niekoľkými minútami vôbec nezápasila so šialenou Ember a jej negatívnymi pocitmi.

Do kamennej svätyne sa pomaly začínal navracať život. Nevedela, komu patrila na začiatku, no konečne mala pocit, že tu nastolila poriadok. Spustila sa znova na zem a potom podišla ku kamenným schodom. Dole pod nimi uvidela niečo, čo sa podobalo na malú studňu s vodopádom.

Teraz, keď už bola svätyňa kompletne vyčistená a zrenovovaná, bol čas, aby sa dala do poriadku ona sama. Vstúpila do studne, voda bola studená a svieža, úžasne čistá, nemala nič spoločné so špinavou vodou v jazere.

Nabrala priezračnú vodu do dlaní a potom sa ňou začala oblievať. Čakali by ste, že vám bude zima, keď sa budete kúpať v studenej vode, no bolo to, akoby sa ju voda snažila iba očistiť a nebrať jej vlastné teplo a energiu. Amber cítila, ako spolu so špinavou vodou miznú i jej obavy a strach.

Konečne bolo po všetkom. Verila tomu.

Nadýchla sa a strčila hlavu pod hladinu. Bol čas vrátiť sa naspäť domov. Keď preplávala nahor a vynorila sa, bolo už ráno.

Chcela sa poponáhľať domov, no keď zdvihla hlavu, uvidela pred sebou stáť dve siluety. Dedo a mama postávali neďaleko vysychajúceho jazera, a keď sa ich pohľady stretli, mama vyletela dopredu ako šíp a hodila sa jej okolo krku.

„Vďakabohu, Amber. Čakali sme celú noc, ale nechodila si. Báli sme sa. Mysleli sme si, že..."

„Podarilo sa mi to," povedala Amber.

„To je vynikajúce," ozval sa dedo. „Si skutočne veľmi talentovaná čarodejnica."

Usmiala sa na nich, no aj po tom všetkom pocítila vo svojom vnútri smútok. Nevyhrala preto, lebo bola talentovaná. Vyhrala preto, lebo jej pomohol vietor. Bolo jej strašne ľúto skutočnej pôvodnej Amber. Tak veľmi Gabriela milovala a on ju iba využil na svoj plán. A potom, keď zomrela, nemohla na neho zabudnúť a zmenila sa na niečo neľudské a nepekné. A celý jej veľký dvadsaťročný sen o dokonalom potomkovi praskol ako jedna obrovská bublina. Doslova.

Bolo to smutné.

„Ale nezapečatila si to miesto."

„Nie," povedala Amber. „Vyčistila som ho. Chcela som, aby sa stalo opäť tým miestom, akým bolo, aby už nikto iný nemal príležitosť znesvätiť ho nejakými pochybnými rituálmi."

Dedo ju potľapkal po hlave. Za normálnych okolností by sa urazila a povedala mu, že už nie je malé dieťa, no tentoraz to nechala tak.

Niekedy to bolo fajn.

Niekedy to bolo fajn

Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
WickedWhere stories live. Discover now