Wicked

Kapitola XXI.

V kamennom chráme bolo mŕtvolné ticho. Jediným zdrojom zvuku bol pravidelný cupot kvapiek, ktoré dopadali na hladinu vody. Tá sa pomaličky čoraz viac zakrádala nahor po starých schodoch obrastených riasami, až kým nedotiahla na podlahu dláždenú mačacími hlavami.

Hoci sa čľupnutie drobných kvapôčok rozliehalo ozvenou po celej svätyni, nebol nikto, komu by ten pravidelný zvuk vadil.

Voda pomaličky stúpala ďalej, až kým jej hladina neoblizla prvú ruku, na ktorú dotiahla. Prsty sa však po kontakte so studenou vodou nepohli, samé boli totiž rovnako studené. Prvý muž zo sekty, ktorý sa dostal z chrámu najďalej, padol mŕtvy na zem priamo pred schodmi, ktoré viedli do sveta tam vonku. Ostal ležať s rukou natiahnutou k východu, nevediac, že kvôli Christine a jej otcovi neexistovala cesta von.

Neďaleko neho ležali ďalšie telá, rovnako studené a nehybné. Voda postupne stúpala nahor, oblizovala ich a pokračovala ďalej, rozlievala sa škárami v mačacích hlavách, až kým ich napokon nezaplavila celé. Postupne a pomaličky, ale zato neochvejne a vytrvalo.

Podzemné žaláre na opačnej strane boli už dávno pod vodou. Nebol v nich však nikto, kto by sa utopil. Scarlett bola preč, podarilo sa jej oslobodiť z väzenia, ktoré pre ňu pripravil Gabriel. Už ju nepotreboval držať na zemi, mohla sa pohnúť ďalej. Ako pomocníčka Christine splnila svoje posolstvo a pomohla jej zabrániť katastrofe. Jej dušu už viac nič neťažilo a ona mohla odísť na druhý svet.

To však znamenalo, že momentálne sa v kamennom chráme nenachádzal nikto, kto by dával pozor nato, aby všetky jeho temné tajomstvá ostali uzatvorené medzi jeho stenami. A jedno tajomstvo z tohto miesta sa tam skutočne skrývalo. Bolo stále živé, hoci mierne podvyživené.

V rohu v hlavnej sieni, neďaleko kamenného oltára, sa krčila čudná bytosť. Hoci na prvý pohľad vyzerala ako človek, keby ste sa k nej priblížili, pochopili by ste, že táto vec je čokoľvek, len nie ľudskou bytosťou.

Bola pokrytá sivou kožou, zo stavcov na chrbte jej vyrastali zahnuté výrastky, takmer ako ostne. Bytosť nemala vlasy, ale obrovské mimozemské oči bez bielok plné temnoty. Zdalo sa, že vedľa lopatiek jej z chrbta vyrastalo čosi, čo by sa mohlo podobať na netopierie krídla. Z kostrče nad zadkom pokračoval šupinatý špicatý chvost.

Bytosť sa snažila prikryť blanami svojich krídel a oblapila svoje štyri ramená prstami takmer ako človek, nebyť toho, že jej pazúry na rukách dosahovali nepríjemnú dĺžku v centimetroch. Zakňučala takmer ako nejaký smutný pes, no pri zvuku vody sebou trhla a ešte viac sa prikrčila do rohu.

Bola hladná už niekoľko dní. Na začiatku skočila po bytostiach, ktoré tam objavila. Chuť čerstvej krvi a mäsa bola lákavá. Keď však začali ľudia panikáriť, niektorí sa snažili ujsť, iní sa ju snažili napadnúť. To nemohla dopustiť. Pud sebazáchovy spôsobil, že po nich poskákala, trhala im svojimi ostrými tesákmi hrdlá, ostrými pazúrmi im zlúpla svalstvo od kostí.

No studené stuhnuté pokazené mäso jej nechutilo. A hoci sa prvé dni poriadne nažrala, teraz uviazla uprostred hromady rozkladajúcich sa tiel, ktoré nielen, že jej nechutili, ešte aj spôsobovali, že sa v celom kamennom chráme tiahol neznesiteľný smrad. Mala citlivejší nos, než ľudia, ten smrad bol taký, že sa to nedalo vydržať.

Ďalšia kvapka vody ju vyľakala a bytosť sa znova schúlila v rohu. Démon zrodený z Gabrielovho rituála bol síce mocný, no mal jednu jedinú nevýhodu – mal panicky strach z vody.

Na kamennom oltári uprostred celého chrámu ležalo mŕtve dievča. Jej ostatky neboli úplné, časť jej vnútorností a svaloviny chýbala. Z okraja stola jej viseli dve rozkročené nohy, zakrvavené až po kolená. Zo strany trčala ruka s ohnutými prstami v posmrtnom kŕči.