Wicked

Kapitola XXIX.

Snažila sa jej uhnúť, no bola príliš rýchla. Zavolala si znova na pomoc vietor, snažila sa jeho prúdením vzduchu donútiť stratiť ju rovnováhu, či porezať. To však iba viac rozdúchavalo jej zlosť a ona potom útočila čoraz zúrivejšie.

Skočila na ňu a ona sa len tak-tak vyhla ostrým pazúrom. Keď nepomohol vietor, musela sa spoľahnúť sama na seba. Vrazila Ember do tváre a začula, ako jej krehké rozložené kosti zapraskali. Prekopŕcla sa z nej na zem a Amber sa vyšvihla na nohy.

Utekala pomedzi kamenné lavice, no keď sa obzrela, Ember jej bola znova v pätách. Neváhala a vletela do vysokej siene. Vyskočila nahor a vzduch ju pomaličky vyniesol k vysokému kamennému stropu, akoby bola ľahučká sťa pierko.

Ember zaškriekala ako zviera a potom začala liezť hore po stene, akoby bola nejaký plaz. Ostrými nechtami sa zadrapovala do škár medzi neforemnými kameňmi steny a štverala za ňou čoraz vyššie. Bola ako nejaký zvláštny zvierací hybrid.

Amber sa rozhliadla navôkol a premýšľala, akoby ju mohla oslabiť. Vrhla na ňu ďalší vír, no Ember sa mu vyhla, preskočila na ďalší kameň. Čoskoro bola v rovnakej výške ako ona. A potom ako nejaký šialenec skočila do stredu miestnosti a snažila sa ju chytiť vo vzduchu, presne tak ako keď mačka chytá poletujúce motýle.

Amber dovolila vánku, aby ju nechal klesnúť a Ember preletela ponad ňu až kým sa nezachytila steny oproti. Bolo fajn, keď si uvedomila, že tu ju nikdy nechytí, no pokiaľ neprejde zo sebaobrany do útoku, budú sa tu hrať na mačku a myš do rána. Na niečo také nebol čas, Amber ju musela poraziť ešte predtým, ako sa tá vec narodí.

Klesla ešte nižšie a Ember sa na ňu zúfalo vrhla. Ona sa jej však vyhla a za dunenia jej tela po náraze s tvrdou kamennou podlahou vbehla naspäť do hlavnej časti svätyne. Bolo tam viac vecí, ktoré mohla skúsiť zdvihnúť do vzduchu a použiť ich ako svoju zbraň.

Ember zanadávala a potom pozrela na svojich poddaných.

„Zbavte sa jej. Ihneď!"

Zombíci sa dali do pohybu. Amber sa zvrtla a chcela vybehnúť do siene, no zistila, že jej zatarasili cestu. Nebolo ich veľa, možno dvadsať, no ona stále nevedela, ako s nimi bojovať. Má ich skúsiť vzduchom rozmetať na kusy? Nevedela.

Roztiahla ruky a pred ňou sa začalo víriť malé tornádo. Postupne rástlo a hoci stála pri ňom, vôbec jej neublížilo. Zato začínalo strhávať rastliny zo stien svätyne, ako i drobný prach a smeti, ktoré sa tam za tie roky nahromadili.

Amber skočila k zemi a ukryla sa pod kamennú lavicu. Tornádo sa roztiahlo a rozletelo. Počula nejaké čudné zvuky, akoby čosi ťažké narážalo do stien, no odmietala sa pozrieť až kým nebude po všetkom.

Hradby svätyne sa zatriasli. Nenapadlo jej, že to tornádo bude také silné, až strhne kamenné steny. Keby to prehnala, mohla by sa takisto zabiť.

Hukot vetra náhle ustal a ona vykukla ponad kamennú lavicu. Mŕtvoly, ktoré uchytilo tornádo, obúchalo o múry tohto divného chrámu. Teraz ich videla popadaných na zemi, ich končatiny dolámané a ohnuté v nepekných uhloch. Ani jeden z nich sa nehýbal. Zato videla, ako sa pomaličky rozpadávali na kosti a prach, navlas rovnako ako len pred pár chvíľami dopadol Gabriel.

No Ember nikde nevidela.

„Mám ťa!"

Ember ju schmatla za vlasy a ona vykríkla. Ember to však nevadilo, vytiahla ju nahor do vzduchu a potom pomaly ťahala po zemi ku poškodenému kamennému oltáru. Nevedela, čo s ňou ide spraviť, no rituálna dýka, ktorá sa zablysla v jej ruke, neveštila nič dobrého. Snažila sa brániť, no keď cítila, ako sa jej vytrhávajú vlasy z hlavy, prestala sa vzpierať. Ember ju hodila k oltáru a ona si nepríjemne narazila chrbát o jeho roh.