Wicked

Kapitola XXII.

„Amber, vstávaj," budila ju mama.

Keď otvorila oči a zhodila slúchadlá, uvedomila si, že scenéria vonku sa zmenila. Mrakodrapy vystriedali niekoľkoposchodové staré budovy a vzadu za mamou uvidela niečo, o čom v ich meste nebolo ani stopy. Zhluky hustých vysokých stromov.

„To som prespala celú cestu?" opýtala sa hlúpo.

„Možno by si mala menej ponocovať," podpichla ju mama.

Amber vystúpila a pretrela si oči. Kým otec s mamou vyťahovali tašky z kufra, vytiahla sa na špičky a natiahla ruky. Čakala, že tu bude v lete o čosi chladnejšie, no kým v meste bolo horúco a sucho, tu sa do toho z nejakých nepochopiteľných príčin pridalo aj ťaživé vlhko.

Dvere na dome sa otvorili a von vyšiel dedo. Ešte stále dokázal prejsť po vlastných, ale kríval a podopieral sa paličkou.

„Ahoj, oci," usmiala sa na neho mama.

Tašky položila na zem a utekala sa s ním zvítať.

„Ahoj, Christine," povedal jej a pobozkal ju na líce.

Potom prešiel ďalej, aby sa zvítal so svojim zaťom a opýtal sa na ho na cestu. Amber si prehodila tašku na plece a podišla bližšie. Usmial sa na ňu, keď ju videl a ona sa k nemu nahla po bozk na líce. Mal hrčovité chudé prsty a pokožku mal už zvráskavenú.

„No poďte rýchlo dnu," povedal im.

Amber vošla dovnútra a pocítila úľavu v podobe chladnejšieho vzduchu. Múry na dome boli hrubé a bolo tam chladno, no stále príjemne. Nie ako vo vyklímovanom aute. Sadla si na lavicu v kuchyni, kde bývalo jej stále miesto a hodila tašku vedľa seba.

Jej mama zatiaľ začala vykladať tašky a on podišiel napustiť do rýchlovarnej kanvice vodu. Otec sa usadil vedľa svojej dcéry z druhej strany a mama zatiaľ šikovne nachystala čaje a kávy.

Amber si vypla zvonenie na telefóne a zapla wifi. Starý otec tu mal našťastie internet, ale od mamy počula, že kedysi tu poriadne ani len netiekla voda a nemali poriadne kúrenie. Nevedela si predstaviť, ako tu mohli vydržať.

„Čo máte nové, oci?" opýtala sa mama, keď si sadla so šálkou horúceho čaju za stôl.

Amber sa natiahla po svoju kávu a potom si vzala smotanu, ktorá stála na tácke.

„Všetko po starom," mykol plecom. Pomaličky si sadol a oprel paličku o stenu. Potom vyzrel von oknom a do ticha prehovoril: „Ale prišiel sem nejaký špekulant, ktorý chce začať ťažiť rašelinu."

„Rašelinu? A kde?"

„V močarisku za našim domom," uprel na ňu svoje oči.

Mama si prestala miešať svoj čaj a hľadela na neho.

„To kto prišiel s takým nápadom?" opýtala sa.

„Myslím, že v tom má prsty starosta. Asi mu bolo dačo sľúbené do vlastného vrecka," pokračoval dedo.

„Ale to je totálna somarina," obula sa do toho mama. „Môže sa to vôbec ťažiť?"

„A nemôže ti to byť jedno?" zapojil sa otec.

„Nie je mi to jedno," odsekla mama. „Toto je naše mesto a je to za našim domom. Ako si to predstavujú? Komu patrí ten pozemok?"

„Mestu."

„Došľaka."

Amber sledovala so záujmom maminu reakciu. Len zriedkakedy popustila uzdu svojim emóciám. A hlavne, nemala pocit, že by z nej bola nejaká prírodná aktivistka. Keď sa niečo podobné dialo inde, nemykla ani brvou.

„Dúfam, že sa už spisuje petícia," povedala.

„Preboha, Christine," zapojil sa otec. „Nepreháňaš to tak trocha?"

„Nie, nepreháňam. Vlastne ak aj nie, tak dobre. Ja ju začnem."

„A prečo s tým začali až teraz?" prehovorila konečne Amber. „To sa až teraz zobudili, že tam je niečo, čo chcú?"

„Možno to tak aj je," prikývol starý otec. „Crowfallčania sa tomu miestu odjakživa vyhýbali."

„Aj vy?"

Prikývli.

„A prečo?"

„Kvôli jednej hlúpej legende," začal rozprávať starý otec. „Tá hovorí o tom, že v tom močarisku či rašelinisku je vlastne hlboká voda. A žije tam príšera."

Mama z deda nespúšťala zrak, očividne mu tieto historky hltala, ale Amber iba zazívala.

„Príšera? Akože niečo ako Nessie?"

„Hej, niečo také," zasmial sa starý otec. „V tomto prípade príšera z Crowfallského jazera. Voláme ju Crowie."

Amber sa rozosmiala. Bolo očividné, že starý otec si robí srandu, no hoci jej s otcom ušiel z úst chichot, mama bola stále vážna.

„No a preto sa ľudia tomu miestu vyhýbajú a nechodia tam. Lebo sa boja, že ich stiahne pod hladinu."

„A teraz sa tam odvážil nejaký špekulant a vymyslel si plán ako zbohatnúť," povedala Amber a luskla prstami.

„Presne."

„Čo keby sme odkúpili ten pozemok?" pokračovala mama. „Možno nám to aj patrí, ktovie."

„Nikdy som to neriešil. Vysporiadali sme si iba ten pozemok po mame. Viac ma nezaujímalo."

„Hej no," usmiala sa na neho mama. „A to si chcel tento dom predať. A napokon si sa sem vrátil."

„Vrátil som sa sem, aby som ti mohol prenechať byt v meste, moja milá," zaprskal.

„Viem, viem," usmiala sa.

Ich debata sa postupne od Crowie a rašeliny presunula iným smerom. Amber si neustála písala cez telefón a už ich nepočúvala. Otec sa snažil tváriť, že ho ich rozhovory zaujímajú, ale zlyhával na plnej čiare. Bol im príliš cudzí a nikdy nevedel, čo má povedať.

„Amber."

„Hm?" zdvihla hlavu k mame.

„Chcela by som ísť na cintorín. Čo keby si šla so mnou?"

Mykla plecami. „Je mi to jedno."

„Výborne, takže je rozhodnuté," povedala a strčila jej do ruky tašku.

Zahrkalo v nej sklo, no keď sa Amber pozrela dovnútra, namiesto fliaš uvidela iba sklenené kahance.

„Ideš aj páliť sviečky?" nadvihla obočie.

„Prečo nie?"

Amber sa radšej rozhodla neprotestovať. Bol tu však jeden problém. Na cintoríne nebola žiadna wi-fi.