Labyrint

13.Kapitola

Pomaly som sa spamätávala z toho čo sa stalo. Brenda prešla k nejakému poklopu na zemi a snažila sa ho otvoriť . Thomas sa jej stále dačo pýtal ale ja som ho ignorovala. Prišla som ku Brende a snažila som sa jej pomôcť, no išlo to veľmi ťažko. Teraz by sa tu hodil Minho. Fuuu ten ma zabije.

,,Thomas! Neviem prečo vám tak verí Chorche, ale ja mu vždy pomôžem. A keď chceš vidieť pravú ruku tak by si mi, no vlastne nám pomohol...prosím".povedala Brenda a Tommy nám pomohol. Zdvihla sme poklop za pomoci Thomasa. Z dola sa ozval krik ľudí s erupciou.

,,To neznie najlepšie."povedal Tommy a ja som mala chuť tu zostať.

,,No poďme dole."povedala Brenda. Thomas skočil dole a Brendu zobral so sebou.

,,Ja tu môžem zostať."povedala som. Hrozne sa tam bojím ísť. Odstúpila som od poklopu. Určite je aj iná cesta.

,,Rose! Neser ma!"ozval sa z dola Thomas.

,,Budem."povedala som.

,,Chceš vidieť ešte Minha?"počula som Tommyho.

,,To je vydieranie."povedala som a skočila som dole. Chytil ma Thomas na ruky a pomaly ma položil.

,,Konečne ťa môžem držať bez toho aby ma Minho prebodával pohľadom."povedal a ja som na neho pozrela nechápavo. 

,,Nehovor mi, že si si to nevšimla. Nedá sa prehliadnuť tie vaše pohľady, ktoré si furt vymieňate a jak ťa furt zachraňuje."povedal Tommy. Tak teraz si ma naštval chlapče.

,,Nedá sa prehliadnuť jak sa furt milo správaš k Terese a stále sa len na seba usmievate."povedala som ja a išla za Brendou, ktorá už aj vyhrabala baterku zo svojho ruksaku.

,,Musíme ísť tadiaľ. Keď tam chceme byť čo najskôr tak sa nesmieme zdržiavať."povedala a vybrala sa vpred. Ja a Thomas sme ju stále nasledovali aj keď tá cesta už trvala hodiny. No zastala som keď som si všimla niečo nezvyčajné.

,,Jak nazývate tých ľudí s erupciou?"spýtal sa Thomas.

,,Pomätenci."odpovedala Brenda a zastavila keď si všimla na čo pozerám. Na stenách boli obrovské čierne brečtany. No skôr to porovnávam k brečtanom, lebo toto to určite nie je.

,,Čo to je?"spýtala som sa.

,,To neviem." povedala Brenda a postavila sa hneď vedľa mňa.  Išla som k tomu bližšie čo bola chyba. Z potrubia vyletel pomätenec a skočil na mňa.  Zakričala som a snažila som sa ho dať zo seba dole, ale išlo to veľmi ťažko. Thomas ho celou silou odkopol a začali sme utekať.  Pomätenci nás celý čas naháňali no na Brendu skočil jeden.

,,Brenda!"zakričala som na ňu a zobrala som zbraň čo jej spadla na zem. Namierila som ju na pomätenca a trafila som ho do hlavy. NO DO PRDELE! JA SOM NIEKOHO PRÁVE ZABILA! Pomohla som Brende sa zodvihnúť a ona ma objala.

,,Ďakujem."zašepkala. Thomas nás chytil za ruky a utekali sme ďalej. Už boli dosť blízko.

,,K tým dverám!"zakričla Brenda, keď sme vošli do ďalšej uličky. Všimli sme si dvere.  Zrýchlili sme a snažili sme sa čo najrýchlejšie tam byť. Prudko som otvorila dvere a rozbehli sme sa dnu. Boli sme v naklonenej budove. DOSŤ NAKLONENEJ. Rozbehli sme sa na schody, ktoré bol skoro úplne zničené. Keď nás už vôbec nenaháňali tak sme zastali. No keď Brenda k nám priskočila, tak sa chytila zničeného zábradlia.

,,Brenda!"zakričala som s Thomasom naraz. Zábradlie sa odtrhlo a Brenda spadla do otvorenej miesnosti na sklo. Bod ňou bola obrovská priepasť. Jemne pod ňou praskalo sklo a ja som v tej chvíli nedýchala. I keď som ju nepoznám najdlhšie, verím jej.