Labyrint

5.Kapitola

Nie...nie.....povedzte mi, že je to sen. Nie je to sen. Pozerala som sa na brány Labyrintu, ktoré sa pred necelou minútou zatvorili. Prišla som tesne k bráne a položila som na ne ruku. Newt ku mne prišiel a smutne sa usmial.

,,Oni to dokážu."povedala som a Newt len zvesil hlavu.

,,Zelenáč! Vážne si to myslíš?! Si trápna!"urážal ma Gally za chrbtom. Prudko som sa otčila a vyštartovala som k nemu.

,,Drž hubu Gally. Po prvé: to, že tu nie je Alby, Minho a Thomas, neznamená, že si po mne môžeš vyskakovat. A po druhé: zládnu to. Sú omnoho lepší než ty a to je prvý dôvod, že ich ráno uvidíme. Keď máš ešte nejaký problém, tak si ho niekde strč a vypadni." Povedala som a každým slovom som zvyšovala hlas. Za Gallym som si všimla Adama, Winstona, Clinta a Pánvičku jak sa smejú Gallymu a mne tlieskajú. Gally sa za nimi prudko otočil a oni sa tvárili, že nič sa nedeje.

,,Keďže som právoplatný zástupca Albyho, tak ma teraz prosím všetci počúvajte. Minho, Alby a aj Thomas boli našimi priateľmi. No práve stratili, ale to nás nemôže zlomiť. Musíme dokázať Albymu čo nás všetko naučil a stále počúvať jeho pravidlá."hovoril Newt ale ja som ho ignorovala. Po dlhšom monológu, ktorý Newt prezentoval som odišla. Išla som si pre jedlo a utekala som k miestu kde sme boli s Minhom. Vyskočila som do koruny stromu a pozerala som ako slnko zapadá. Dokiaľ som to jedno jablko ziedla už zapadlo slnko a vyšiel mesiac.

,,Oni to dokážu."s týmito slovami som zoskočila zo stromu a utekala som k bráne, ktorá bola pevne uzavretá. Počkám tu do rána. Sadla som si na zem a rozmýšľala len nad tým najlepším. Niekto dal deku na môj chrbát a sadol si vedla mňa. Newt.

,,Budem tu s tebou."povedal.

,,Ale aj my."počula som za nami Pánvičku a otočila som sa. Stál tam Pánvička, Winston, Adam, Clint. Usmiala som sa na nich a oni rovnako na nás. Sadli si k nám. Bez slov sme sa pozerali na brány. Všetci už zaspali no ja som bola stále hore. Mohlo byť už dosť neskoro. Z Labyrintu sa ozval krik plačlivca no aj hlas flekára. Ktorý som dobre spoznala Thomas.

,,Dáš to."zašepkala som a ľahla som si. Pomaly som spadla do spánku kde sa mi obiavila jediná vec:
CELOSVETOVÁ
HROZBA
AKTIVAČNÉ
ODELENIE
SMRTI

V Labyrinte
Pohľad Thomasa
Vošiel som do Labyrintu, aj keď sa ma niektorý pokúsili zastaviť.

,,Teraz sme mŕtvi."povedal Minho, ktorý kľačal na kolenách pri Albymu. Neveril som tomu. Prečo som to spravil.
Prešiel som ku Albymu a pozrel som sa na jeho bezvládne telo.

,,Čo sa mu stalo?"spýtal som sa Minha.

,,Bodol ho Plačlivec."povedal a pomaly sa zdvíhal na nohy.

,,A čo to má na hlave."povedal som a pozrel som sa na jeho krvavú ranu na hlave.

,,Urobil som čo som mal."povedal Minho a pozrel sa na oblohu.

,,Už by sme mali ísť."povedal a pomaly odchádzal od tela Albyho.

,,Nemôžeme ho tu nechať."povedal a otočil sa na Albyho. Zdvihly sme ho na ruky a niesli sme ho preč od slepého bodu.
Zotmelo sa a my sme stále blúdili. Albyho sme položili na zem.

,,Musíme odísť. Bez Albyho."povedal Minho.

,,Musíme ho niekde skryť."povedal som. Minho pribehol ku mne, chytil ma za tričko a pritisol ma k stene.

,,Počúvaj Thomas. Tento Labyrint poznám ako svoje topánky a nie je tu žiadne miesto kde by sme ho skryli."pomaly, že po mne nekričal. Ja som sa mu pozrel cez rameno a všimol som si vysoký a hustý brečtan. Minha som ignoroval a presunul som sa k stene. Vytrhol som dlhú liánu a chytil som ju pevne do rúk. Minho pochopil čo chcem spraviť a tak ju zobral a zamieril sa na jedno miesto. Hodil ju trikrát aby sa trafil na to miesto. Keď to dokázal bežal som ku jednému z koncov a obviazal som pevne Albyho. Prišiel som ku druhému koncu a začal som poriadne ťahať. Minho sa pridal a so spoločnými sme zdvíhal albyho. Minho začal panikáriť keď Alby už bol skoro úplne hore.