Sedela si tam dlho. Už aj ja som bol mokrý do nitky. Ale nevadilo mi to. Kašlem na to.
Stalo to za to keď som smel na teba hľadel. I keď ma pohľad na teba bolel. Plakala si. Veľmi. Začala si sa rozprávať. Iný by si mysleli, že si blázon. Ja som však vedel, že to má nejaký dôvod. Všetko, čo sa stane má svoj dôvod. Aj keď niekto zomrie. No nikto to nechápe. Prečo práve musel zomrieť niekto, kto tu mal ešte byť? Čo keď mal dokázať niečo, čo možno zmení svet. Prečo musel zomrieť ten, koho tak milujeme? Nikto nechápe, prečo sa to tak muselo stať.
Keď si bielu ružu položila pod náhrobník odkráčala si smerom ku bráničke. Sadol som si tam kde si pred chvíľou sedela ty. Na starú lavičku. Pred sebou som zbadal starší náhrobník.
Emily Parker
*16.10. 1978- +8.8. 2013
Hillary Parker
*7.2. 2008- +8.8. 2013
„Mŕtvi ľudia dostávajú viac kvetov ako živí, pretože smútok je silnejší než vďačnosť." — Anne Frank
DU LIEST GERADE
Bethany Parker
KurzgeschichtenSedela som na starej hnijúcej lavičke a pozerala pred seba. Moje oči už niekoľko hodín hypnotizovali tie malé písmena na vašom náhrobníku. Pomaly som vstala a položila pod vaše mená bielu ružu. Tak ako každý deň už dlhých 6 rokov.
