Sedela som na starej, hnijúcej a polorozpadnutej lavičke a pozerala pred seba. Moje oči už niekoľko hodín hypnotizovali tie malé písmena na vašich náhrobníkoch. Ba už niekoľko rokov. Premýšľala som, aké by to bolo keby ste tu ešte boli. Pravdepodobne by sme pili horúce kakao zamotané v starých dekách a pozerali Priateľov. Avšak osud sa s nami zahrával a ukradol aj ten najmenší úsmev z mojej tváre. Pomaly som vstala a položila pod vaše mená bielu ružu. Tak ako každý deň už dlhých 6 rokov.
"Bez rodiny sa človek trasie od zimy v nekonečnom vesmíre." — Andre Maurois
YOU ARE READING
Bethany Parker
Short StorySedela som na starej hnijúcej lavičke a pozerala pred seba. Moje oči už niekoľko hodín hypnotizovali tie malé písmena na vašom náhrobníku. Pomaly som vstala a položila pod vaše mená bielu ružu. Tak ako každý deň už dlhých 6 rokov.
